Zelenina je nenahraditeľnou zložkou ľudskej výživy. Je zdrojom cenných vitamínov, minerálnych látok, vlákniny, komplexu ochranných látok, ktoré súhrnne pôsobia priaznivo na náš imunitný systém, chránia nás pred nebezpečnými civilizačnými ochoreniami.
V plnej miere to však platí, len ak ju konzumujeme v dostatočnom množstve, v priebehu celého roka, čerstvú, v bohatom druhovom zastúpení a bez obsahu zvyškov zdraviu škodlivých látok.

V súčasnosti štatisticky významným počet spotrebiteľov spochybňuje zdravotnú nezávadnosť zeleniny bežne dostupnú v obchodnej sieti, ak sa pri jej pestovaní používajú priemyselné hnojiva a široká škála agrochemikálií na boj s burinami, chorobami a škodcami.

Vylúčenie agrochemikálii z poľnohospodárskej praxe je populárna forma chápania ekologického poľnohospodárstva v radoch širokej verejnosti. Spolu s občas odhalenými potravinovými škandálmi sa to výraznou mierou podieľa na účinnosti argumentov podporujúcich rozvoj ekologického poľnohospodárstva. Podstatou ekologického poľnohospodárstva však nie je len obyčajné vynechanie priemyselných hnojív a agrochemických postrekov v záujme produkovať kvalitnejšie potraviny. Ekologické poľnohospodárstvo je forma vyjadrenia životného štýlu, filozofie zodpovednosti k sebe samému prostredníctvom zodpovedného správania sa k prírode a iným ľuďom. Ekologické poľnohospodárstvo je však aj elegantná forma riešenia sociálnych ekonomických a environmentálnych problémov vidieckeho obyvateľstva.

V rámci štruktúry ekologicky pestovaných plodín sa zelenina realizuje na zlomku výmery aj napriek tomu, že zo stany spotrebiteľov je práve o ekologicky pestovanú zeleninu (populárne známu pod označením BIOzelenina) veľký záujem.

Spôsoby riešenia tohoto problému, ktoré sú dnes k dispozícii majú charakter všeobecných konštatovaní a čiastkových odporúčaní. Chýba ucelený, duplikovateľný systém ekologického pestovania a etického odbytu zeleniny.

Ani jednu z týchto požiadaviek dnešný dominantný systém pestovania a odbytu zeleniny nedokáže zabezpečiť.

Teoretické východiská

Trvalo udržateľný poľnohospodársky systém vyžaduje odlišné zmýšľanie reprezentované holistickým, interdisciplinárnym systémovým myslením a iným pohľadom na vzťah človeka k prírode i medzi sebou navzájom, než aký je dnes bežný.

Konečným cieľom je vytvoriť systém, ktorý nepozerá na poľnohospodárske produkty ako na čisto komerčné komodity, ale chápe ich ako základný prvok spravodlivého decentralizovaného poľnohospodárskeho systému, pevne zviazaného so systémom sociálnym. (PALL.1995)

Je viacero definícii trvalo udržateľného rozvoja v poľnohospodárstve, ktoré varírujú od úzko zameraných iba na technológie, až po veľmi široké spájane s etickými, environmentálnymi, energetickými či socio-ekonomickými problémami.
„Trvalo udržateľné poľnohospodárske systémy musia byť biologický a ekologicky vyvážené, technicky realizovateľné, ekonomicky sebestačné a sociálne akceptovateľné.“ (DLOUHÝ,1995)

Trvalo udržateľné poľnohospodárstvo si vyžaduje principiálne nové politické rozhodnutia a definovanie sociálnej zodpovednosti, pretože jeho sociálne a environmentálne prínosy sú oveľa dôležitejšie ako finančný zisk. (STEHLO, 2001)

Z etického hľadiska sa záujem o trvalú udržateľnosť vo využívaní zdrojov našej planéty stáva definičným znakom mravného človeka. Z praktického hľadiska však množstvo realizovaných trvalo udržateľných systémov nezodpovedá ani intenzite na túto tému vedených diskusii a ani dôležitosti tejto otázky.

Predmetom celého dnešného stretnutia je vytvorenie predpokladov na začatie praktickej realizácie trvalo udržateľného pestovania a odbytu zeleniny.