Podľa Katalógu biotopov Slovenska rozlišujeme u nás tieto hlavné typy (biotopov) tečúcich vôd:
Prameniská – sú sústredené vývery podzemných vôd na zemský povrch a ich bezprostredný odtok. Predstavujú prechodné ekosystémy medzi podzemnými a povrchovými vodami (mokraďami). Teplota vôd prameňov je po celý rok blízka priemernej teplote vzduchu a jej denné a ročné kolísanie je minimálne (len niekoľko stupňov).
Výstupné pramene (rheokrény) – vytekajú z puklín a bez zdržania vtekajú do rôznych typov tokov, tvoria prechod medzi prameniskami a tokmi.
Mokraďové pramene (heleokrény) – vyvierajú vo forme povrchového plošného priesaku, tvoria prechod medzi prameniskami a močiarmi (mokraďami).
Limnokrénne pramene (limnokrény) – vytvárajú slabo prietočnú studničku.
Bystriny (epiritrál) – horské a vysokohorské toky pretekajúce horským až vysokohorským pásmom (nad 800 m). Prevládajú v nich perejisté úseky s turbulentným prúdením, v ktorých spád obvykle presahuje 50 promile. Podiel prúdivej (lotickej) a pokojnej (lentickej) časti toku je výrazne vyšší ako 4:1. Na dne prevládajú balvany a skaly. Prietoky sú po celý rok relatívne vyrovnané. Maximálne bývajú v máji a júni, minimálne v zimnom období (január, február). Medzi makrozoobentosom dominujú detritofágy (predovšetkým drviče), v porovnaní s prameniskami sú významnejšie zastúpené herbivory (zoškrabávače nárastov).
Podhorské toky – sú toky v nadmorskej výške 200 - 800 m, so spádom 2 - 50 promile. Na dne prevládajú skaly a štrk. Prietoky v nich výraznejšie kolíšu, maximálne sú na jar a minimálne na jeseň. Rozlišujú sa:
- Podhorské potoky (metaritrál) – prevládajú v nich perejnaté úseky, v ktorých spád kolíše medzi 5-50 promile. Podiel prúdivej (lotickej) a pokojnej (lentickej) časti toku je blízky 4:1. Sú to plytké toky, ktorých hĺbka v prúdnici za priemerného stavu neprekračuje 1 m. Medzi makrozoobentosom dominujú detritofágy (drviče a zberače), významnejšie sú zastúpené herbivory (zoškrabávače nárastov).
- Podhorské rieky (hyporitrál) – hlbšie toky, ktorých hĺbka v prúdnici za priemerného stavu obvykle prekračuje 1 m. Ich šírka obvykle presahuje 10 m. Podiel prúdivej (lotickej) a pokojnej (lenitickej) časti toku je blízky 2:1. Ich spád kolíše medzi 2 - 8 promile. Medzi makrozoobentosom prevládajú herbivory (zoškrabávače) a filtrátory biosestónu.
-
Nížinné toky (potamál) – toky v nadmorskej výške do 200 m, so spádom, ktorý obvykle nepresahuje 2 promile. Substrát dna tvorí prevažne štrk a piesok. Prietoky sú kolísavé, maximálne sú na jar, prípadne začiatkom leta, minimálne koncom leta, resp. na začiatku jesene. Rozlišujú sa:
- Nížinné potoky – pomalé, plytké, mezo- až eutrofné toky, vždy užšie ako 10 m. Dnový substrát tvorí drobný štrk, piesok, prípadne bahno. Rozhodujúce procesy látkového metabolizmu prebiehajú na dne toku. V akrozoobentose prevládajú detritofágy (zberače a drviče).
- Nížinné rieky – veľké a stredné rieky so sklonom menším ako 3 promile, širšie ako 10 m, so štrkovopiesčitým, hlinitým až bahnitým dnom. Charakteristický je zvýšený obsah transportovaných látok, ktoré obmedzujú prenikanie svetla na dno toku, v dôsledku čoho je tam znížená primárna produkcia. Hlavné procesy látkového metabolizmu prebiehajú vo vodnom stĺpci toku. Pri nížinných riekach sa na základe charakteru prepojenia (komunikácie) s hlavným tokom rozlišujú tri typy biotopov (ekosystémov):
- Hlavný tok a s ním celoročne obojstranne komunikujúce bočné ramená (eupotamál) – voda v nich je prietočná po celý rok. Dnový substrát tvorí hlavne štrk a piesok. V makrozoobentose prevládajú filtrátory biosestónu a infauna (zberače detritu – máloštetinavce a pakomáre).
- Slepé ramená (parapotamál) – ramená, ktoré boli pôvodne meandrami rieky, alebo jej prietočnými bočnými ramenami. V dôsledku prirodzených alebo antropických zásahov je horné prepojenie s hlavným tokom počas väčšiny roka prerušené. Ramená sú prietočné len v čase zvýšených stavov hladiny v rieke. Dolným koncom je však slepé rameno prepojené s hlavným tokom v priebehu celého roka. Dno býva pokryté prevažne pieskom alebo štrkom. Pravidelné preplachovanie neumožňuje vo väčšom rozsahu tvorbu bahna, ani rozvoj príbrežnej makrovegetácie.
- Mŕtve ramená (plesiopotamál) – niekdajšie prietočné ramená rieky alebo jej meandre, ktorých prepojenie s hlavným tokom bolo v dôsledku prirodzeného vývoja alebo umelého zásahu na obidvoch koncoch prerušené. Väčšiu časť roka je v nich stojatá voda bez povrchového spojenia s hlavným tokom. K prepojeniu s hlavným tokom a k prúdeniu v nich dochádza len v obdobiach s vysokým prietokom v rieke. V tomto období sa ich voda intenzívne obohacuje o živiny. Príbrežná zóna býva husto zarastená makrovegetáciou. Predstavujú prechodný typ medzi tečúcimi a stojatými vodami.
Regulované toky – vznikajú úpravami pôvodných tokov. V závislosti od rozsahu a charakteru úprav sa môžu približovať pôvodným tokom, alebo môžu nadobúdať až charakter umelých kanálov.
Kanále – umelé vodné toky (otvorené alebo kryté), slúžiace na prevod alebo odvádzanie vody, vybudované vyhĺbením nového koryta, ktoré býva často umelo spevnené. Rozlišujeme plavebné kanále, slúžiace pre vodnú dopravu, odvodňovacie a závlahové kanále, a tiež tzv. derivačné (prívodné, resp. odpadové) kanále, ktoré sú budované pri výstavbe tzv. derivačných vodných elektrární (tzn. takých, ktoré sú umiestnené mimo hlavného toku a vodu k nim je potrebné z neho privádzať).
Zdrže – vodné stavby vybudované v korytách tokov, slúžiace na vzdúvanie vody pre rôzne hospodárske účely (výroba energie, plavba a pod.) Z hľadiska podmienok pre život vodných organizmov vytvárajú prechodné prostredie medzi vodnými tokmi a nádržami (priehradami). Pri zdržiach sa celý objem akumulovanej vody vymení za niekoľko hodín, maximálne v priebehu 4 dní, pri nádržiach dochádza k takejto výmene vody po niekoľkých týždňoch až mesiacoch. Zdrže majú teda charakter do určitej miery modifikovaného riečneho ekosystému, kým nádrže sa skôr podobajú prirodzeným jazerám.
Tečúce vody delíme podľa životných podmienok rýb na niekoľko pásiem:
- Pstruhovým pásmo - označujeme tečúce vody, v ktorých žije prevažne pstruh potočný (Salmo trutta morfa Fario), slíž severný, hlaváč bieloplutvý, čerebľa pestrá a v čase trenia i hlavátka. Voda pstruhového pásma je studená a veľmi bohatá na kyslík.
- Lipňové pásmo sa líši od pstruhového o niečo širším, kľudnejším a hlbším tokom. Dno zostáva tvrdé, kamenisté alebo piesočnaté. Voda je tu tiež veľmi čistá, studená a žije v nej najmä lipeň timiánový (Thymallus thymallus), jalec hlavatý a jalec maloústy, lieň obyčajný, hrúz škvrnitý, podustva, ostriež a šťuka severná.
- O niečo nižšie potom leží mrenové pásmo. Je charakterizované ešte širším tokom. Voda je tu už mierne zakalená, dno býva miestami zabahnené. Voda je o niečo teplejšia. V tomto pásme, ako tomu zodpovedá aj jeho názov, žije mrena severná (Barbus barbus), plotica červenooká, hrúz škvrnitý, podustva, ale aj boleň, zubáč, šťuka a hlavátka.
- Na mrenové pásmo nadväzuje pleskáčové pásmo. Voda tu prúdi len mierne a dosahuje najvyššiu teplotu zo všetkých pásiem. Býva tiež trvalo zakalená, dno je bahnité, má bohatý vodný porast – trstinu, pálku, sitiny, záružlie močiarne a pod. V takýchto vodách žije pleskáč vysoký (Abramis brama), pleskáč malý, kapor, lieň, karas, sumec a veľa ďalších rýb.
Hranice medzi jednotlivými pásmami nie sú celkom presné. Napríklad jalce hlavaté žijú v pásme pleskáčovom ale aj lipňovom. Podobne je to aj so šťukou, ktorá preniká aj do pstruhového pásma.
Zásady starostlivosti o tečúce vody