VYHLÁSENIE
účastníkov medzinárodného seminára “Aktuálne problémy v ochrane lesa 2007” konaného dňa 12.4.2007 vo Zvolene k problematike realizácie opatrení v Tichej doline a Kôprovej doline súvisiacich s odstraňovaním následkov vetrovej kalamity z 19. novembra 2004


Účastníci seminára, ktorí sú uznávaní odborníci v ochrane lesov, uvedomujúc si negatívne pôsobenie biotických a abiotických škodlivých činiteľov na lesné ekosystémy, podporujú realizáciu manažmentových opatrení na území Tichej doliny a Kôprovej doliny, v treťom a štvrtom stupni ochrany prírody, vedúce k eliminácii a minimalizácii pôsobenia škodlivých činiteľov na okolité lesné ekosystémy.

Jednoznačne podporujú realizáciu manažmentových opatrení, ktoré samotné, resp. v kombinácii s inou činnosťou sú preventívneho charakteru a nespôsobia podstatné zmeny v biologickej rozmanitosti, štruktúre a vo funkcii ekosystémov a ktoré boli predmetom “Štúdie posúdenia vplyvu navrhovanej činnosti na priaznivý stav predmetu ochrany v národnej prírodnej rezervácii Tichá dolina a národnej prírodnej rezervácii Kôprová dolina. Uplatňovanie týchto opatrení bolo predmetom posúdenia relevantnými a zodpovednými odbornými organizáciami rezortu životného prostredia (Štátna ochrana prírody) a rezortu pôdohospodárstva (Národné lesnícke centrum) disponujúcimi dostatočným odborným potenciálom, ktorý jednoznačne vytvára predpoklady pre správnu a objektívnu rozhodovaciu činnosť kompetentných subjektov a orgánov štátnej správy.

Účastníci seminára odsudzujú presadzovanie osobných alebo úzko skupinových záujmov vybraných mimovládnych organizácií, nerešpektujúcich vedecky a odborne podložené argumentácie, oponujúcich nepodloženými faktami, zavádzaním a manipuláciou občianskej verejnosti.

Účastníci seminára rešpektujú bezzásahovosť 5. stupňa ochrany, ako aj ústavné právo každého na priaznivé životné prostredie a povinnosť každého chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. Jednoznačne podporujú ustanovenie čl. 44 ods.3) Ústavy Slovenskej republiky, že “Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky”. Podporujú realizáciu preventívno - ochranných opatrení spočívajúcich v odstránení kalamitného dreva z územia s 3. a 4. stupňom ochrany prírody v národnej prírodnej rezervácii Tichá dolina a národnej prírodnej rezervácii Kôprová dolina. Zároveň volajú po zodpovednosti mimovládnych organizácií vyvolávajúcich občiansku nespokojnosť, šírenie nepodložených informácií a presadzovanie úzko skupinových záujmov na úkor stavu chránených území a uplatňovania vhodných opatrení aktívnej ochrany prírody.

Toto nie je nazor, to je okopirovana tlacova sprava cloveka, ktoreho pokojne nazvem zbabelec. Iba zbabelec totiz podsuva akoze "fakty" a skryva sa za ne. Zbabelci nemaju jedinu vlastnu myslienku, a tak sa skryvaju za inych, za tlacove spravy ...

Pod tento clanok by som mohol nakopirovat 50 metrov dokumentov, ktore vznikli od roku 19.11.2004 na podporu prijatia zonacia TANAPu.
Mohol by som tu menovat desiatky spickovych vedcov zo Slovenska, CR, SRN ... , ktory pokladaju udalosti v Tatrach za nieco nehorazne, stanoviska WWF, IUCN, ...

Nema to vsak zmysel. Kto chce informacie si najde.

Zbabelci su vzdy ludia, ktori sa pridavaju k prave aktualonej politickej objednavke a v Tatrach nejde o nic ine len a len o politicku objednavku.

Najprv sa stanovi ciel a potom sa k nemu zvolia prostriedky, vymenuju komisie, pripadne sa personalne vymenuvaju dovtedy, kym nepripravia politicky ziadane stanovisko legitimizujuce vopred stanoveny ciel.

Vlada SR za v § 104 ods. 28) zakona NR SR c. 543/2002 Z. z. o ochrane prirody a krajiny zaviazala prijat zonaciu TANAPu do 1.11.2006. Aky je dnes datum?

Odborný posudok na "Štúdiu posúdenia vplyvu navrhovanej činnosti na priaznivý stav predmetu ochrany" zo dňa 31.1.2006


Predložená štúdia posudzujúca vplyv 3 alternatívnych činností v spornej oblasti Tichej a Kôprovej doliny má viac vážnych odborných a formálnych nedostatkov. V mojom posudku sa zameriam hlavne na problematiku podkôrneho hmyzu a súvisiaceho vývoja lesa.


Vzhľadom k tomu, že v lete 2006 už väčšina populácie lykožrúta smrekového opustila ležiace kmene, a v súčasnosti neexistuje technológia ktorá by dokázala zlikvidovať zbytky jeho populácie v tomto materiáli, štúdia navrhuje z hľadiska ochrany prírody, ale aj z hľadiska lesného hospodárstva najmenej vhodné riešenie. Pri realizácii odporúčaného variantu (ťažba dreva) by došlo aj k vážnemu poškodeniu ekosystémov ťažbou dreva a aj k premnoženiu podkôrneho hmyzu.

Štúdia má vážne odborné nedostatky z ktorých najdôležitejšie sú tieto:

Ťažba kalamitného dreva, ako prostriedok na zabránenie gradácie lykožrúta, mala zmysel do konca júla 2006. Po tomto termíne ťažba dreva (spracovanie kalamity) nemôže znížiť veľkosť populácie podkôrneho hmyzu. To znamená že takýto zásah nie je opodstatnený ani z hľadiska ochrany lesa (lesné hospodárstvo) ani z hľadiska ochrany prírody.

V štúdii nie sú uvedené všeobecne známe informácie o negatívnom vplyve ťažby dreva na lesné ekosystémy. Dôležitý je fakt, že v podstatne na celej dotknutej ploche došlo k prirodzenému zmladeniu pionierskych drevín a smreka. Ťažbou dreva dôjde k zničeniu prirodzeného zmladenia a k vzniku ťažkozalesnitelnej holiny. Tento dosť podstatný fakt sa v štúdii neuvádza. Syntetický text uvádza dokonca podstatne menší rozsah prirodzeného zmladenia ako príloha, ktorá sa touto témou zaoberá.

Štúdia je založená na odborne nepodložených katastrofických scenároch premnoženia podkôrneho hmyzu. Syntetická časť a hodnotenie je v tomto bode v rozpore s prílohou, ktorá sa venuje problematike podkôrneho hmyzu. Vzhľadom k drevinovému zloženiu, veku, štruktúre porastov a terénu nie je v danej oblasti predpoklad vzniku rozsiahlej gradácie podkôrneho hmyzu. Mladé porasty, vysoké zastúpenie smrekovca, pionierskych drevín a trvale rozpojené porasty tlmia šírenie premnoženia.

V štúdii sú uvedené odborne nepodložené informácie o tom, že ťažbou dreva, z ktorého vyletela väčšina populácie lykožrúta, sa jeho populácia zníži o 30-40 %. V skutočnosti však môže dôjsť aj k opačnému efektu, zvýšeniu populácie lykožrúta. Hlavný problém je v tom, že kôra ležiacich kmeňov je narušená lykožrútmi. Pri ťažbe a manipulácii dreva opadá, a ostane v poraste aj s nimi. V súčasnosti nie je známa technológia, ktorou by bolo možne zlikvidovať populáciu lykožrúta v týchto ležiacich kmeňoch. Navyše, v dreve ostali parazity a predátory lykožrúta, ktoré majú pomalší vývoj a sú citlivejšie na mechanické poškodenie. Ťažbou by sa mohla výrazne znížiť ich populácia, čo by práve napomohlo väčšiemu náletu lykožrútov na stojace stromy.

Väčšina náletu lykožrúta bude sústredená do starších porastov pod hornou hranicou lesa, na strmých svahoch. Okrem toho, že v týchto lokalitách ide prevažne o 5.stupeň ochrany prírody, kde sú vylúčené zásahy, je aj technicky nemožné včas vyhľadať, spíliť a asanovať napadnuté stromy.

Štúdia uvažuje o 2 krajných variantoch riešenia (ťažba dreva a ponechanie územia bez zásahu). Chýba alternatívna varianta s intenzívnym použitím bariér feromónových lapačov a s vylúčením ťažby dreva.

Ťažba dreva (spracovanie kalamity) je obhajované nepravdivým tvrdením o tom, že v Tatrách sa prirodzene vyskytuje len maloplošný rozpad porastov (malý vývojový cyklus lesa). V skutočnosti sa unikátne, práve v Tatrách prirodzene vyskytuje cyklický rozpad lesa na pomerne veľkom území (veľký vývojový cyklus lesa). Je to spôsobené opakovaným výskytom padavého vetra "Bóra". S tým súvisí aj výskyt jedinečných ekosystémov v nižších polohách Tatier. Po kalamite v roku 2004 boli tieto ekosystémy vážne poškodené ťažbou kalamitného dreva. Časť z posledných zbytkov týchto ekosystémov sa nachádza na dne Tichej a Kôprovej doliny.



Ing. Rastislav Jakuš, PhD.
Vo Zvolene 19.2.2006

Posúdenie vplyvu prípadného odstránenia vetrového polomu z 19. novembra 2004 na ekosystémy Tichej a Kôprovej doliny (TANAP)


Predmetom záujmu tohto stanoviska je stav zachovania a predvídateľné zmeny biotopov a biologických druhov ekosystémoch dolín Tichá, Kôprová a Krížna (TANAP) so zreteľom na časti zasiahnuté veternou smršťou z 19. novembra 2004. Stojí na evolučnom, ekosystémovom a funkčno-procesovom chápaní prírody, podloženom poznatkami súčasnej ekológie, biológie ochrany prírody a biogeografie, riadi sa hierarchickým a variantným prístupom, prihliada k platným metodikám hodnotenia území a druhov európskeho významu a za cieľ má posúdiť:

Predmetom záujmu tohto stanoviska je stav zachovania a predvídateľné zmeny biotopov a biologických druhov ekosystémoch dolín Tichá, Kôprová a Krížna (TANAP) so zreteľom na časti zasiahnuté veternou smršťou z 19. novembra 2004. Stojí na evolučnom, ekosystémovom a funkčno-procesovom chápaní prírody, podloženom poznatkami súčasnej ekológie, biológie ochrany prírody a biogeografie, riadi sa hierarchickým a variantným prístupom, prihliada k platným metodikám hodnotenia území a druhov európskeho významu a za cieľ má posúdiť:
I. súčasný stav biotopov a druhov na plochách vetrového polomu
II. očakávaný stav biotopov a druhov v prípade, že nedôjde k odstráneniu polomu
III. očakávaný stav biotopov a druhov v prípade, že dôjde k odstráneniu polomu.

Takto postavené stanovisko chce prispieť k tomu, aby Ministerstvo životného prostredia SR na orientáciu a rozhodovanie v tomto závažnom medziodborovom probléme dostalo čo najkvalitnejšie a najúplnejšie informácie, podané z viacerých vecných hľadísk podľa ich relatívnej významnosti, s minimom zjednodušení, osobných i odborových predpojatostí a dostatočne nezávisle od názorov rezortných odborných organizácií Ministerstva pôdohospodárstva SR i Ministerstva životného prostredia SR.




I. Súčasný stav biotopov a druhov na plochách vetrového polomu

Východiskom pri opise súčasného stavu sú okrem publikovaných poznatkov ekosystémovej i populačnej ekológie, biológie ochrany prírody a biogeografie aj nepublikované údaje orgánov a organizácií v rezorte Ministerstva životného prostredia SR, Ministerstva pôdohospodárstva SR a Ministerstva vnútra SR (citované na príslušných miestach nižšie) a terénne dáta z prvých dvoch citlivých rokov po smršti (2005 – 2006). Ak uvažujeme len lesné biotopy a len zúžený súbor kritérií a indikátorov stavu zachovania týchto biotopov (pozrite SCHWARZ a kol. 2005), môžeme z údajov Národného lesníckeho centra (2005), Správy TANAP (2006) i vlastných zistení (2006) hodnotiť ich celkový stav na záujmovom území takto:

pri prevažujúcich typoch Ls9.1 Smrekové lesy čučoriedkové, Ls9.2 Smrekové lesy vysokobylinné; Ls9.3 Podmáčané smrekové lesy a okrajovo aj Ls8 Jedľové a jedľovosmrekové lesy ako stav priaznivý v stupni B (dobrý), keďže prirodzenosť druhového zloženia v stromovom poschodí i zastúpenie dominantných druhov v ňom ich radí do stupňa B, druhové zloženie v poschodí krov a bylín do stupňa A, veková a priestorová štruktúra, intenzita prirodzenej obnovy drevín i zastúpenie veľkých a zvlášť cenných stromov do stupňa B, podiel hrubého mŕtveho dreva do stupňa A, zdravotný stav a širšie priestorové súvislosti do stupňa B.
pri maloplošnom type Ls1.4 Horské jelšové lužné lesy ako stav nepriaznivý v stupni C (narušený), keďže prirodzenosť druhového zloženia v stromovom poschodí i zastúpenie dominantných druhov v ňom ho radí do stupňa C, druhové zloženie v poschodí krov a bylín, veková štruktúra drevín i zastúpenie veľkých a zvlášť cenných stromov do stupňa B, priestorová štruktúra, intenzita prirodzenej obnovy drevín a podiel hrubého mŕtveho dreva do stupňa A a zdravotný stav i širšie priestorové súvislosti do stupňa B.
Lenže tu ani na iných územiach prírody nestačí uvažovať len lesné biotopy – a už vôbec nie len v lesníckych a od nich odvodených termínoch. To po prvé preto, lebo podľa MICHALKA a kol. (1986) i vlastných zistení sa na záujmovom území prirodzene vyskytujú aj významné nelesné typy biotopov:

Pr1 Prameniská horského stupňa na nevápencových horninách (biotop národného významu), rozptýlené na zvodnených dnových a podstráňových sedimentoch Tichej a Kôprovej doliny
Ekosystémy vodných tokov (Tichý a Kôprový potok), ktoré zahŕňajú biotopy typu Br1 Štrkové lavice bez vegetácie a Br2 Horské vodné toky s ich lemovými bylinovými porastami (biotop európskeho významu) a ktoré plnia kľúčové funkcie refúgií pre bohatú vodnú a príbrežnú biotu (KRNO 2005) i koridorov pre širokú škálu vodných aj suchozemských organizmov.
Všetky uvedené nelesné biotopy sa tu zatiaľ nachádzajú v priaznivom stave, všetky majú napriek svojmu malému rozsahu veľký a nezastupiteľný evolučný, biogeografický a ekologický význam pre prírodný systém Tichej a Kôprovej doliny a všetky sú (dosť príznačne) najmä v hodnoteniach lesnícky orientovaných odborníkov z NLC i ŠOP SR viac či menej opomínané a podceňované.

Okrem tohto lesníckeho „filtrovania reality“ vidno podobné zaobchádzanie aj pri kritériach a indikátoroch stavu lesných i niektorých nelesných biotopov v oficiálnom manuáli (SAXA & POLÁK 2005), v znaleckých posudkoch KULICHA (2005), LIESKOVSKÉHO (2005) a v iných lesníckych textoch. Pre záujmové územie možno jeho skresľujúci vplyv ukázať na viacerých príkladoch (zväčša už publikovaných):


1. Škálová neprimeranosť hodnotenia, keď sa stav biotopov posudzuje len na lokálnej úrovni (polygóny v mierke desiatok až stoviek metrov) a ignoruje sa tak významná časť premenlivosti prírody na vyššej úrovni chorickej (napr. ekosystémové gradienty v mierke kilometrov) a regionickej v mierke desiatok kilometrov. Pritom práve v Tatrách je táto škálovaná premenlivosť prírody zvlášť zrejmá a charakteristická a práve dolinové gradienty (gradient mohutnosti dolinových tokov, výškový, spádnicový a iné – TOPERCER 2000) k nej prispievajú veľkým dielom. V Tichej i Kôprovej doline sú dolinové gradienty v priaznivom stave, veľmi dobre zachované, rozvinuté na dlhých vzdialenostiach, so špecificky usporiadanou premenlivosťou (malý obrat druhov a jeho neveľké kolísanie pozdĺž gradientu) a s málo výraznými umelými diskontinuitami, zasahujúcimi len ústia dolín. Napriek týmto kvalitám sa do pozornosti lesníkov ani ochrancov prírody stále nedostali.


2. Nedostatočnosť kontextov hodnotenia [tzv. širších priestorových súvislostí, zúžených v podaní SCHWARZA a kol. (2005) len na 2 kritériá v rámci negatívnych vplyvov], keď sa málo prihliada na fakt, že všetky vlastnosti biotopov sú citlivé na kontext a že hlavný kontext v prípade záujmového územia tvorí ten unikátny celok 2 veľkých a relatívne najmenej narušených tatranských dolín na styku subregiónov Západných a Vysokých Tatier, zachytávajúci okrem chorickej aj značnú časť z regionickej premenlivosti oboch subregiónov a zvyšujúci priaznivosť stavu záujmových biotopov pôsobením týchto dôležitých faktorov:

Veľkosť dolinového systému, ktorá vyhovuje priestorovým nárokom aj tých najnáročnejších druhov organizmov a niekoľkonásobne prekračuje minimálnu dynamickú plochu (minimum dynamic area – PICKETT & THOMPSON 1978) pre tunajšie ekosystémy. Vďaka tomu sa v nich aj po veľkých prírodných narušeniach udržiavajú vnútorné zdroje na znovuosídlenie pôvodnými organizmami a tým sa minimalizuje riziko vyhynutia druhov vnútri systému.
S tým súvisiaci veľký – z tatranských dolín zjavne najväčší – rozsah lesného vnútra (forest interior) čiže pravého lesného prostredia nenarušeného fragmentáciou, okrajovými efektami lesných ciest, rúbaní a pod., jedného z najcennejších (hoci na Slovensku najmenej doceňovaných) prírodných zdrojov.
Veľká miera biogeografickej reprezentatívnosti dolinového systému pre oba susediace subregióny a veľká integrita biogeochemických cyklov v ňom (zaisťovaná okrem rozsiahleho lesného vnútra napr. nenarušeným riečnym kontinuom – VANNOTE a kol. 1980).
Relatívne malý podiel poklesových stanovíšť (sinks čiže stanovištia, kde úbytky prevažujú nad prírastkami druhových populácií – PULLIAM 1988), ktoré sa z „presily“ okolitých zdrojových stanovíšť (sources) môžu spoľahlivo a dlhodobo „dosycovať“ pôvodnými organizmami.
Priaznivá priestorová konfigurácia vetrom nenarušených stanovíšť oproti narušeným (narušené majú malý rozsah, obmedzený hlavne na dná dolín, nenarušené sú všade nad nimi), ktorá účinne podporuje znovuosídľovanie i „dosycovanie“ pôvodnými organizmami a zároveň umožňuje narušeným častiam bez lesníckych zásahov lepšie odolávať inváziam cudzorodých organizmov.
Nevyťažený vetrový polom ako prirodzená a veľmi efektívna „nárazníková zóna“ v ľuďmi relatívne najviac vyrušovaných častiach dolinového systému (dno).
Podotýkam, že tento rad faktorov si nerobí nároky na úplnosť a že v biológii ochrany prírody už dlho existuje osobitný odbor hodnotenia (conservation evaluation), ktorý oproti slovenskej verzii stavia na omnoho obsažnejšom súbore kritérií, indikátorov a techník (prehľad napr. SMITH & THEBERGE 1986).

Rozbor nedostatočnosti priestorových kontextov už čo-to napovedá aj o nedostatočnosti časových a procesových kontextov, ktorou trpia opäť najmä lesnícky orientované hodnotenia, a to zjavne ešte viac ako tou predošlou. Aj učebnicové znalosti z ekológie narušení a ekológie extrémnych udalostí (PICKETT & WHITE 1985, BEGON a kol. 1996 a iní) dovoľujú nielenže vyvrátiť povrchné výroky o veternej smršti z novembra 2004 ako o katastrofe, ktorá „... zničila celý funkčný ekosystém ...“ (napr. KULICH 2005), ale aj odôvodnene tvrdiť, že práve smršť odstránením najslabšieho a najdrahšieho článku (časti nepôvodného poschodia drevín) otvorila v ekosystéme silnejšie a lacnejšie samovoľné možnosti sfunkčnenia. Podoprieť to možno viacerými argumentami:


1. Veterné smršte, záľahy snehu a podobné udalosti nie sú ekologické katastrofy, ale výrazne nižšia trieda extrémnych prírodných rušivých činiteľov (disturbancií). Dopadajú na prírodné systémy s rádovo menšou intenzitou, v menšom rozsahu a síce tiež zriedkavo, avšak na rozdiel od katastrof s dostatočnou frekvenciou na to, aby mohli opakovane prispievať k selekčným tlakom na uvažované druhy organizmov (BEGON a kol. 1996) – v našom prípade hlavne na dlhoveké stromy – a vyvolávať ich adaptívne odpovede. Keď sa teda povedzme smršť na „miesto činu“ vracia, nachádza tam populácie, ktoré si ešte „geneticky pamätajú“ jej selekčné pôsobenie na ich predkov a môžu naň dávať už „správnejšie“ odpovede, ergo vydržať viac resp. utrpieť menej ako oni. Aj lesné ekosystémy v Tichej a Kôprovej doline 19. novembra 2004 utrpeli presne tento nekatastrofický a v evolučnom zmysle skôr „rozpamätávací“ druh ujmy.


2. Organizmy sú zvyčajne najlepšie adaptované na také režimy disturbancií, za akých sa vyvinuli (BERGERON a kol. 1999, SPIES & TURNER 1999). Z historických, klimatologických i ekologických dát zo stredoeurópskych vysokých pohorí (napr. JENÍK 1961) je nadostač jasné, že do tunajších prirodzených disturbančných režimov najmenej po celý postglaciál patria aj silné vetry a narušenia s nimi spojené (veľké nahromadenia snehu, lavíny, polomy lesa a i.).


3. Ekosystémy – aj lesné – ako dynamické nerovnovážne systémy nepredstaviteľnej a neredukovateľnej zložitosti sa v značnej miere vyvíjajú chaoticky až stochasticky a ukazujú preto aj značnú citlivosť na počiatočné podmienky. To znamená, že už malé odchýlky od prirodzených pomerov na počiatku obnovného cyklu (napr. odstránenie čo i len malej časti mŕtveho dreva) môžu vyvolať veľké zmeny v dlhodobom vývoji, funkciach a odolnosti lesa. A práve silné selekčné tlaky prírodných disturbancií typu tatranskej veternej smršte sú tými činiteľmi, schopnými veľkopriestorovo a účinne „nastaviť“ prirodzené počiatočné podmienky pre vývoj lesa od začiatku nového cyklu sekundárnej sukcesie a zároveň „zahladiť“ stopy po prípadných predchádzajúcich ľudských zásahoch do týchto ekosystémov. Preto ani v tomto zmysle vetrový polom v Tichej a Kôprovej doline nie je pohroma, ale naopak vzácna príležitosť na sprírodnenie, čiže zlepšenie stavu tunajších ekosystémov ich vlastnými silami. Pravda, smršť tieto prirodzene nerovnovážne ekosystémy dostala ešte ďalej od termodynamickej i ekologickej rovnováhy a potrebujú primerane dlhší čas (dlhšiu reorganizačnú fázu – BORMANN & LIKENS 1979), kým sa z chaotickej disipatívnej štruktúry smršťoviska začne sám od seba vynárať (staro)nový poriadok evolučne zdatnejšieho lesa.


4. Ak smršť narušuje kontinuitu plnenia funkcií lesa (ktorá je hlavnou métou lesného hospodárstva – porovnajte STOLINA 1999), tak iba v niektorých ohľadoch, ale zďaleka nie úplne a od základu. Smršť nemení ekosystémovú podstatu – aj po jej údere les ostáva lesom, len v inom vývinovom štádiu. Napriek spustošenému vzhľadu sa toto štádium zjavne drží v medziach reziliencie ekosystému a uchováva si veľa zo spôsobilosti plniť funkcie lesa.

Obzvlášť pri porovnaní s holorubnou alternatívou (ťažba polomu) vynikne štruktúrne i funkčne dlhodobo priaznivejší stav polomu, ktorý spoluvytvárajú tieto podstatné činitele:

plôškovitý (patchy) dopad smršte a výsledná mozaika otvorených plôch, ležiacich i odolnejších stojacich jedincov a skupín stromov, krov aj mladých stromčekov z náletu ako základ úspešnejšej prirodzenej obnovy a stabilnejšej štruktúry s väčšou vekovou i priestorovou rozmanitosťou (porovnajte FISCHER 1992, KORPEĽ 1997, GUTOWSKI a kol. 2004)
menší pokles hrubej primárnej produktivity (HPP) ekosystému po polome
malý export biomasy a živín von z ekosystému
pomalšia oxidácia a biologický rozklad organických látok na povrchu i v pôde
masívne zväčšenie podielu mŕtveho dreva, ktorého rozkladom sa udržuje pomer oxidácia/HPP > 1 po desaťročia pri úmerne pomalšom vzraste dostupnosti živín (SPURR & BARNES 1973, BORMANN & LIKENS 1979).
Dostupnosť živín, možnosti výživy rastlín, ich zdravotný stav i stav populácií mnohých druhov živočíchov a mikroorganizmov (baktérie, mykorízne huby) však väčšmi limituje už desaťročia trvajúci prívod znečisťujúcich látok z ovzdušia (okysľujúce protóny, síra, dusík, ťažké kovy, fotooxidanty a i.). Spolu s klimatickou zmenou a niektorými biotickými činiteľmi (napr. podkôrniky) spúšťa kaskádu silných kumulatívnych i synergických účinkov na ekosystémy (MAŇKOVSKÁ a kol. 2003, MAŇKOVSKÁ 2005, RUSEK 2004, KOREŇ a kol. 1997), aj keď:

na základe ani nie 20-ročných pozorovaní tzv. „zrýchleného rozpadu prírodných lesov“ v TANAP-e spochybňovať platnosť evolučných zákonitostí vývoja lesa a propagovať „čoraz nevyhnutnejšie intervencie lesníka“ (ako to robí napr. KOREŇ & PITOŇÁK 1999: 57) nie je primerané ani podložené (porovnajte FISCHER 1992, BIBELRIETHER a kol. 1995, HEURICH a kol. 2001, GUTOWSKI a kol. 2004, JONÁŠOVÁ 2004, GRODZKI a kol. 2006 a iní)
záujmové územie i širšia hornoliptovská oblasť patrí k relatívne najmenej postihnutým v Tatrách (KOREŇ & PITOŇÁK 1999)
miestne špecifické podmienky (prirodzene kyslejší substrát, dnové polohy pri ústiach dolín) tento stav pravdepodobne nezhoršujú
vývraty stromov môžu vynesením nového zvetrávajúceho substrátu na povrch aj mierne zlepšiť dostupnosť živín ako vápnik a horčík (porovnajte BORMANN & LIKENS 1979)
Polámané a popadané stromy na plochách polomu spolu so stojacimi „suchármi“ na okrajoch pritom poskytujú účinnú a lacnú prirodzenú ochranu proti pôdnej erózii (najmä v strmších častiach svahov) a do istej miery i proti ďalšiemu poškodzovaniu vetrom a imisiami (BIBELRIETHER a kol. 1995, TESAŘ 1981). Tlmia aj rýchlosť topenia snehu, zlepšujú možnosti infiltrácie zrážkovej vody, spomaľujú jej povrchový odtok, znižujú prehrievanie pôdy, miernia „šok z osvetlenia“ a rozrôzňujúc zmierňujú mikroklímu i mezoklímu posmršťových stanovíšť (FISCHER 1992). Sú hlavným energetickým a živinovým zdrojom pre obnovu spoločenstiev a ekosystémov, prirodzenú reprodukciu populácií rozkladačov a na ne viazaných (mikro)organizmov (PERRY 1995), významne prispievajú k integrite potravných sietí (food webs), živinových cyklov a k plneniu dôležitej funkcie pútania nadbytočného uhlíka (carbon sequestration).

Na druh a veľkosť požiarneho rizika súvisiaceho s prítomnosťou mŕtveho dreva sa dá usudzovať z údajov Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Poprade (2005). Hovoria, že:

za necelých 7 rokov (od roku 1999 do 29. mája 2005) vzniklo na lesnom pôdnom fonde TANAP spolu 26 požiarov, ktoré spôsobili škody za viac ako 343 000 Sk
prírodnú príčinu vzniku (napr. blesk) nezistili pri žiadnom z nich
hlavnou príčinou vzniku bolo zakladanie ohňa v prírode, nezriedka v priestoroch lesníckych ťažbových prác (ktorých súčasťou býva i spaľovanie zvyškov po ťažbe)
z 26 požiarov až 8 (t. j. takmer tretina) vzniklo za pol roka po novembri 2004 (čo je enormný nárast), pričom 6 z nich má za príčinu zakladanie ohňa v prírode.
Údaje dokumentujú veľmi tesnú a priamu závislosť rizika vzniku požiaru od intenzity ľudskej činnosti v rizikových priestoroch a naznačujú, že práve sprístupňovanie polomov a niektoré lesnícke praktiky na nich sú najvážnejším rizikovým faktorom vzniku požiarov.

O niečo zložitejšie je identifikovať riziká premnoženia podkôrneho hmyzu (osobitne lykožrúta smrekového Ips typographus), ktorý predstavuje prirodzenú zložku tunajších lesných ekosystémov a dôležitý činiteľ prírodného výberu sprevádzajúci vetrové či snehové polomy (BIBELRIETHER a kol. 1995, HEURICH a kol. 2001, GRODZKI a kol. 2006).

Podľa zistení JAKUŠA (2006) i vlastných v Tichej a Kôprovej doline:

v roku 2006 lykožrúty síce napadli väčšiu časť ležiacich stromov (nie všetky, lebo asi 20 % malo zaschnuté lyko), no väčšina dospelcov už tieto stromy aj opustila a po zrelostnom žere zimuje mimo polomu (toto potvrdili i pracovníci Štátnych lesov TANAP – LÍŠKA ústne)
v stromoch na polome zostala približne 1/3 lykožrútov spolu s ich predátormi a parazitmi, ktoré môžu výrazne zmenšiť rast lykožrútej populácie v roku 2007
keďže porasty v širšom okolí polomu sú pomerne mladé a tým aj pomerne odolné voči náletu lykožrútov, došlo v roku 2006 v súlade s prognózami ekológov len k ojedinelému náletu na okraje týchto porastov
lokálne – v starších a oslabených porastoch pod hornou hranicou lesa – badať výraznejší vzrast populácie lykožrútov, čomu však prípadná ťažba polomu na dne dolín nemôže zabrániť, naopak – mohla by ho ešte zvýrazniť.
Súhrnné hodnotenie súčasného stavu zachovania biologických druhov (so zreteľom na druhy európskeho významu) na záujmovom území sťažuje veľmi veľká miera druhovej špecifickosti v odpovediach miestnych populácií na vetrový polom a krátkosť hodnotiaceho obdobia. Pomocou funkčných skupín (gíld) organizmov však možno niektoré charakteristiky zhrnúť bez väčšej straty informácie:


1. Azda najviac vystupuje do popredia zlepšenie podmienok prostredia pre mikroorganizmy (baktérie, rozsievky, sinice, riasy, mikromycéty, bičíkovce, koreňonožce, nálevníky), nižšie rastliny (huby, lišajníky, machy) i telesne malé živočíchy (najmä suchozemské a vodné bezstavovce), viazané niektorou fázou svojho životného cyklu na mikrostanovištia odumierajúcich a odumretých drevín v tej či onej fáze rozkladu. Toto zlepšenie môže byť pri celkovom nedostatku starých (tzv. prestarnutých) porastov a mŕtveho dreva v tatranských ekosystémoch pre viaceré populácie významné nielen lokálne a krátkodobo, ale aj na vyšších priestorových úrovniach a dlhodobo a môže sa týkať napr. aj niektorých európsky významných druhov:

chrobákov (Cucujus cinnaberinus a možno i vzácny Stephanopachys substriatus)
zoobentosu v Tichom a Kôprovom potoku a bezstavovcov v príbreží (Carabus variolosus).

2. Nie menej priaznivo vplýva mozaika neťažených polomových stanovíšť či jej jednotlivé časti (plôšky, okraje) aj na niektoré telesne väčšie rastliny (kry) a živočíchy s väčšími domovskými okrskami a širšími ekologickými nikami. Priaznivý vplyv sa prejavuje vo viacerých rozmeroch ník viacerých druhov resp. funkčných skupín, ako:

endemický a kriticky ohrozený fuzáč Pseudogaurotina excellens, lebo polomy i z nich sa vyvinuvšie lesy ponúkajú lepšie rastové podmienky a menej narušení pre jeho živnú rastlinu (staršie kry zemolezu Lonicera nigra) i menšie riziko nezákonného zberu
obojživelníky (o. i. endemický mlok Triturus montandoni), nachádzajúce pod odumretými kmeňmi a opadanou kôrou viac úkrytov i potravy (dážďovky) a v kalužkách pod vývratmi, v prameniskách a bočných ramienkach tokov aj liahniská
lesné kurovité vtáky (jariabok Bonasa bonasia a hlucháň Tetrao urogallus), keďže im neťažený polom rozhojňuje a spestruje potravnú ponuku (plody a púčiky jarabiny Sorbus aucuparia, čučoriedky Vaccinium myrtillus a i.), vhodne štruktúruje stanovištia, poskytuje lepšie úkryty, odpočinkové miesta (i v zime) a viac ochrany pred vyrušovaním ľuďmi
dutinové hniezdiče (o. i. ďatle Dryocopus martius, Picoides tridactylus, Picus canus, sovy Aegolius funereus, Glaucidium passerinum), ktorým dáva neťažený polom lepšie možnosti hniezdne (dutiny v odumierajúcich a odumretých stromoch) i potravné, či už priamo na mŕtvom dreve (ďatle), v mraveniskách (tiež ďatle) alebo po celom rôznorodom „patchworku“ polomových plôch (sovy)
hmyzožravce loviace vo vzduchu (o. i. netopiere Barbastella barbastellus, Myotis bechsteinii), pre ktoré druhovo bohaté a početné spoločenstvá najmä lietajúceho hmyzu nad nevyťaženým polomom výrazne zvyšujú dostupnosť potravy a škáry pod odchlípenou kôrou či dutiny v odumretých stromoch zas dostupnosť denných úkrytov
drobné zemné cicavce (o. i. endemický hraboš Microtus tatricus), priťahované na neťažený polom bohatšou vegetáciou, vyššou vlhkosťou, ležiacim mŕtvym drevom, hrubšou vrstvou povrchového humusu i lepšou ponukou potravy (a priťahujúce naň predátory ako sovy, malé šelmy a i.)
veľké šelmy (medveď Ursus arctos, vlk Canis lupus i rys Lynx lynx), využívajúce v rámci celkového „nárazníkového“ účinku neťaženého polomu jeho členité stanovištia ako miesta pre brlohy i iné úkryty, medveď aj ako výdatné zdroje potravy (maliny, čučoriedky, blanokrídlovce a i.) a rys tiež ako súčasť lovísk.
Popri týchto európsky významných druhoch môže neťažený polom aj pre iné ekologicky významné skupiny živočíchov (napr. veľké párnokopytníky jeleň Cervus elaphus, srnec Capreolus capreolus a sviňa Sus scrofa) znamenať – aspoň lokálne – prirodzené zlepšenie situácie, a to tak obohatením potravnej ponuky, ako aj väčšou dostupnosťou úkrytov, odpočinkových miest a kalíšť.


3. Indiferentné odpovede organizmov na polom nemusia byť vôbec zriedkavé (ako sa možno na prvý pohľad zdajú), no na ich spoľahlivejšie odlíšenie ešte nemáme dostatočný časový odstup.


4. Zhoršenie stavu zachovania v dôsledku polomu mohlo nastať len v niektorých ohľadoch pri niektorých druhoch stromového poschodia (z vtákov napr. pri králikoch Regulus regulus a R. ignicapillus z gildy zberačov z lístia a pri semenožravom krivonosovi Loxia curvirostra). Všetky tieto druhy však majú natoľko vysoké populačné hustoty, široké stanovištné niky a veľké rozšírenie, že ak toto zhoršenie pocítia, tak nanajvýš na lokálnej úrovni a krátkodobo (nehľadiac na to, že sú na tento druh porúch adaptované aj inak a že nejde o druhy európskeho ani národného významu).




II. Očakávaný stav biotopov a druhov v prípade, že nedôjde k odstránenia polomu

Charakteristika tohto variantu („nulového“ v terminológii EIA) je už v najpodstatnejších črtách i v mnohých jednotlivostiach obsiahnutá v predchádzajúcej časti I. V tejto časti preto zostáva zdôrazniť tie predvídateľné zmeny biotopov a druhov i súvisiace príležitosti a riziká „bezzásahového“ prístupu, ktoré vychádzajú ekologicky, prírodoochranne a biogeograficky najvýznamnejšie.


1. Pri lesných biotopoch na záujmovom území sa dá s veľkou pravdepodobnosťou očakávať dlhodobé zlepšovanie stavu ich zachovania, pretože ľuďmi nenarušovaným procesom sekundárnej sukcesie (BEGON a kol. 1996) sa v lesnom ekosystéme prediktabilne vyvíja prírode bližšia štruktúra (druhové zloženie, rozdelenie početností, vekové a priestorové usporiadanie) i funkcie (reziliencia, integrita tokov látok, energií a informácií) než procesom narušovaným či dokonca holorubne „reštartovaným“ (BORMANN & LIKENS 1979, FISCHER 1992, GUTOWSKI a kol. 2004 a prvé porovnania štruktúry a vitality nárastov drevín na neťaženom vz. ťaženom tatranskom polome). K prírode bližšiemu stavu posúva neťažený polom aj:

veľký podiel hrubého mŕtveho dreva a ním sprostredkované ekosystémové služby (pozrite časť I.)
značná intenzita prirodzenej obnovy drevín a jej kvalita, zvyšovaná od začiatku miestne špecifickými selekčnými tlakmi (hoc aj nie vždy na autochtónne potomstvá).
Na vyššej priestorovej úrovni tieto zmeny pomáhajú aj dlhodobo zlepšovať stav dolinových gradientov v ich (umele) najnespojitejších dolných častiach, ďalej skvalitňovať lesné vnútro a zmenšovať podiel poklesových stanovíšť. O rizikách požiarov a gradácie podkôrnikov v lesoch na polome a v širšom okolí nájdete východiskové údaje vyššie a ich hodnotenie zas nižšie v tejto i v nasledujúcej časti.


2. Pre nelesné biotopy (najmä vodné toky s príbrežím a prameniskové mokraďky) vetrový polom už priniesol viaceré priaznivé zmeny stavu ich zachovania, napr.:

pridal mŕtve drevo do ekosystému vodných tokov a tým o. i. spomalil odtok, sprírodnil korytotvorné a nivné procesy, zlepšil retenciu živín i stanovištia vodnej bioty
prirodzene otvoril nové niky (plôšky minerálnej pôdy pod vývratmi) a uvoľnil nové zdroje živín a substráty pre kolonizujúce organizmy
lokálne prilepšil vodnému režimu malých mokradiek (prameniská, kalužiny) vďaka výpadku transpirácie polámaných stromov v miestnej vodnej bilancii.
Z takýchto zmien môžu nelesné biotopy profitovať v dlhodobom horizonte, i keď v prípade kalužín a pramenísk sa dorastaním nového lesa ich rozsah časom asi zase zmenší.


3. Predložené údaje o veľmi tesnej priamej závislosti rizika vzniku požiaru od intenzity ľudskej činnosti v rizikových priestoroch, ako i neveľká potenciálna strata a jej veľmi malá pravdepodobnosť (súdiac aj podľa doterajšieho vývoja na záujmovom území) podporujú záver, že ponechanie polomu na prirodzený vývoj tu nezväčšuje mieru požiarneho rizika (i tak dosť malú). Skôr opačne: popri neprístupnosti a nepríťažlivosti polomu pre rizikové skupiny ľudí a neprítomnosti rizikových lesníckych praktík zmenšuje hrozbu požiaru aj:

rozvoj bujnej polomovej vegetácie bylín a krov (na rozdiel od požiarne rizikovejších monocenóz smlzov – najmä Calamagrostis arundinacea – na vyťažených plochách)
zvýšená vlhkosť pôdy kompenzujúca miestne poklesy v transpirácii.

4. Riziko premnoženia lykožrúta Ips typographus na záujmovom území v roku 2007 zreteľne pokleslo po vlaňajšom vyletení väčšiny imág z ležiacich stromov polomu.

Akokoľvek sa veľkosť zimujúcej časti populácie nedá zanedbať (asi 1/3 stavu z leta 2006), treba pri odhadovaní gradačného rizika v bezzásahovom variante dávať náležitú váhu aj týmto faktom:

spolu s lykožrútom tu zimujú i jeho predátory a parazity v počtoch, ktoré môžu významne zmenšiť rast jeho populácie v roku 2007
porasty v širšom okolí polomu sú pomerne mladé a teda pomerne odolné voči žeru lykožrúta, o čom svedčí aj slabý nálet na ich okraje v roku 2006
záujmové územie sa nie bezdôvodne stalo súčasťou navrhovanej bezzásahovej zóny A (Správa TANAP 2004, 2005, TOPERCER 2006).
S ohľadom na dosiaľ uvedené skutočnosti a na dlhodobejšie poznatky špecialistov (GRODZKI a kol. 2006, JAKUŠ 2006) vyhodnocujem pre záujmové územie mieru rizika premnoženia lykožrúta pri ponechaní polomu bez zásahu ako prijateľnú.


5. Z údajov v časti I. pre úplnú väčšinu druhov európskeho významu i ostatných ekologicky a biogeograficky významných druhov organizmov na záujmovom území vyplýva, že účinky veternej smršte nezhoršili stav ich zachovania, naopak - pre mnohé z nich sa podmienky na prežitie zlepšili s dlhodobo pozitívnym výhľadom za predpokladu ponechania polomu prirodzeným procesom.




III. Očakávaný stav biotopov a druhov v prípade, že dôjde k odstráneniu polomu

Ťažbový variant si zaslúži najviac pozornosti ochrancov prírody, environmentalistov a ekológov, pretože by:

práve on – a nie polom – znamenal silný umelý zásah proti smeru hlavných evolučných procesov v lesnom ekosystéme (pozrite časť I.)
znamenal aj kombináciu prirodzeného a umelého narušenia s možným sčítavaním a či skôr násobením účinkov (porovnajte LINDENMAYER & NOSS 2006).
Patrične väčšej pozornosti sa teda i v tomto stanovisku dostane hodnoteniu tých predvídateľných zmien biotopov a druhov i súvisiacich príležitostí a rizík odstránenia polomu, ktoré by podľa dostupných publikovaných i nepublikovaných zistení boli ekologicky, prírodoochranne a biogeograficky najzávážnejšie.

Publikované štúdie o tzv. záchrannej ťažbe dreva (salvage logging) na plochách s polomami, premnoženiami hmyzu, požiarmi a pod. (z novších FOSTER & ORWIG 2006, HUTTO 2006, LINDENMAYER & NOSS 2006, SCHMIEGELOW a kol. 2006 a i.) zisťujú, že v mnohých prípadoch býva hlavnou snahou „upratať“ po takomto narušení. Platí to zvlášť v lesoch, kde sa tzv. záchranná ťažba bežne praktizuje z dôvodov zníženia ekonomických strát na dreve (SHORE a kol. 2003) a údajnej pomoci pri uzdravovaní ekosystému, napr. urýchľovaním obnovy lesa (SESSIONS a kol. 2004). K sporným predpokladom pri ospravedlňovaní takýchto ťažieb patrí dojem, že prírodne narušené oblasti majú obmedzenú hodnotu pre biotu (MORISSETTE a kol. 2002), že poškodené stromy budú lákať hmyz a ten bude napádať aj priľahlý stojaci les (AMMAN & RYAN 1991) a že odumreté stromy zvyšujú riziko požiarov a ohrozujú bezpečnosť ľudí (SHORE a kol. 2003).

Na druhej strane vzrastajúcu váhu nadobúdajú dôkazy, že tzv. záchranná ťažba môže narušiť alebo zničiť biologické dedičstvá (napr. kroviny, zlomy, vývraty, tlejúce kmene, pne a ich biota), zmeniť vzácne postdisturbančné stanovištia, ovplyvňovať populácie druhov, meniť zloženie spoločenstiev, brániť prirodzenej obnove vegetácie, uľahčovať kolonizáciu inváznymi druhmi, meniť vlastnosti pôd a zásoby pôdnych živín, zvyšovať eróziu pôdy, meniť hydrologické režimy i vodné ekosystémy a meniť vzorce (patterns) rozmanitosti krajiny. Celkovo vzaté, dôsledkom takejto ťažby dreva býva narušenie štruktúrnej zložitosti (komplexity) stanovíšť, narušenie ekosystémových procesov a funkcií, ako aj zmeny v populáciach typických druhov a v zložení spoločenstiev. Tieto nepriaznivé zmeny by s najväčšou pravdepodobnosťou nastali aj po vyťažení polomu v Tichej a Kôprovej doline a nižšie sa ich pokúsim upresniť.


1. V lesných biotopoch záujmového územia by ťažba polomu s vysokou pravdepodobnosťou spôsobila rýchle a silné nepriaznivé zmeny štruktúry i funkcií (služieb) s dlhodobými odozvami v ich vývoji. Konkrétne by sa:

zotrela znovuvznikajúca prirodzená plôškovitosť (patchiness) prostredia, ktorá – hoci jemnozrnná a krehká – tvorí základ štruktúry i dynamiky aj v ekosystémoch horských smrekových a jedľovo-smrekových lesov
odstránila rozhodujúca časť mŕtveho dreva so sériou ním sprostredkovaných – a na záujmovom území dosť deficitných – ekosystémových služieb (pozrite časť I.)
zlikvidovali plody doterajšej úspešnej prirodzenej obnovy lesa (mozaika pomerne hustých, zdravých a životaschopných nárastov jarabiny Sorbus aucuparia, smreka a iných stromov i krov) a vytvorili ďalšie ťažko zalesniteľné holiny, ku ktorým tento spôsob manažmentu polomov predvídateľne vedie
zvýšilo riziko deštrukcie pôdy zrýchlenou eróziou, zhutňovaním, narušením tokov živín mineralizáciou a vyplavovaním, znížením sorpčnej a tlmivej schopnosti pôdy, podviazaním mikrobiálnej aktivity (napr. premnoženie aktinomycét na úkor mykoríznych húb), narušením banky semien, prehrievaním a s ním spojenými poškodeniami povrchového humusu (zhoršená nasiakavosť), čím by sa v konečnom dôsledku zhoršili aj možnosti výživy organizmov
zhoršila mikro- i mezoklíma a miestny hydrologický režim (menšia retencia vody, väčší podiel povrchového odtoku)
zničili resp. poškodili časti populácií i dlhodobé podmienky výskytu viacerých európsky i inak významných druhov a spoločenstiev organizmov (viac nižšie).
Do vyšších priestorových úrovní by sa tieto zmeny premietli aj cez prehlbovanie (prinajlepšom pretrvávanie) nepriaznivého stavu dolinových gradientov v ich najmenej spojitých dolných častiach, cez ďalšie narušovanie a zmenšovanie rozsahu lesného vnútra a zväčšovanie podielu poklesových stanovíšť.


2. Plôškam nelesných biotopov na záujmovom území by likvidácia polomu tiež nepomohla, ba veľmi pravdepodobne by stav ich zachovania zhoršila takýmito spôsobmi:

pri prameniskách a kalužinách by odstraňovanie vývratov, vyťahovanie zapadnutých stromov a pojazd mechanizmov narušil štruktúru a vodný i živinový režim, prípadne by časť vzácnych postdisturbančných stanovíšť (napr. kalužinky pod vývratmi) úplne zanikla
pri významných ekosystémoch dolinových vodných tokov by ťažbou polomu utrpela tak ich štruktúra, ako aj funkčnosť (napr. refugiálna, koridorová, retenčná, brehoochranná), konkrétne narušením systému prúdivých a tíšinových úsekov, bočných ramienok, mikrostanovíšť mŕtveho dreva, živinového režimu, eróznodepozičných procesov a i.
V prípade nelesných i lesných biotopov treba prizerať aj na ďalšie z rizík vyššieho priestorového „rangu“ – na hrozbu invázií nepôvodných organizmov. Polom v Tichej a Kôprovej doline je totiž relatívne vzdialený a izolovaný od možných väčších zdrojov inváznych organizmov, ktorým by práve lesnícke zásahy mohli otvoriť cesty, prípadne ich sem priamo zavliecť (na kolesách/pásoch, podvozkoch a pracovných častiach strojov).


3. Vzhľadom na už zmienené rizikové faktory vzniku požiarov na záujmovom území (pozrite časť I. a II.) možno uzavrieť, že v ťažbovom variante by hlavne väčšie sprístupnenie polomu a niektoré rizikové lesnícke praktiky na ňom predvídateľne zväčšili mieru rizika požiaru.


4. K doteraz podaným informáciam o nebezpečí premnoženia lykožrúta Ips typographus na záujmovom území sa na adresu variantu ťažby polomu žiada dodať, že:

v súčasnosti by už ťažba na dne dolín nezabránila premnoženiu lykožrúta v starších a oslabených porastoch pod hornou hranicou lesa
ťažba polomu by zdecimovala populácie prirodzených nepriateľov lykožrúta a tým by vlastne napomohla jeho gradácii
bežne dostupnými ťažbovými postupmi by dochádzalo k odlupovaniu a opadávaniu kôry z ťažených stromov (a s ňou aj väčšiny lykožrútov), takže drevo by síce vyťažili, ale lykožrút by ostal v lese (JAKUŠ 2006).

5. Ako dosvedčujú poznatky v časti I., ťažba polomu a jej následky na ďalší vývoj tunajších ekosystémov by viac či menej významne zhoršili stav populácií i dlhodobé podmienky výskytu väčšiny druhov európskeho významu i ostatných ekologicky a biogeograficky dôležitých druhov a skupín organizmov, predovšetkým:

mikroorganizmov, nižších rastlín a telesne malých živočíchov, viazaných niektorou fázou životného cyklu na mikrostanovištia odumierajúcich a odumretých drevín
daktorých telesne väčších živočíchov s väčšími domovskými okrskami a širšími ekologickými nikami, ako fuzáč Pseudogaurotina excellens, obojživelníky, lesné kurovité vtáky, dutinové hniezdiče, hmyzožravce loviace vo vzduchu, drobné zemné cicavce a veľké šelmy.

6. Z pohľadu potrieb výskumu a dnes tak často vzývanej znalostnej ekonomiky treba pripomenúť, že ťažbou polomu na záujmovom území by sa stratil aj jeho veľký (a potenciálne len rastúci) poznávací a výchovnovzdelávací význam. Cielené štúdium prirodzeného vývoja ekosystémov po veľkých prírodných narušeniach je na Slovensku len v začiatkoch, preto všetky takéto výskumné projekty (v Tichej a Kôprovej už bežia viaceré) môžu priniesť veľkú informačnú „pridanú hodnotu“. Aj to málo, čo už priniesli (napr. KOCIAN a kol. 2005, GRODZKI a kol. 2006), ukazuje dobrú zhodu s výsledkami podobných výskumov v Európe i Severnej Amerike a dovoľuje oprávnene a silno pochybovať o. i. o platnosti niektorých dlho tradovaných predstáv a zamlčaných predpokladov:

že v referenčných rámcoch lesníckych vied je možné dostatočne kompetentne a komplexne posúdiť priaznivosť stavu zachovania lesných ekosystémov
že lesnícka „filozofia“ zasahovania môže zaručiť vývoj lesných ekosystémov smerom k priaznivým stavom ich zachovania
že premnoženia podkôrneho hmyzu a iné prírodné disturbancie v dlhodobej perspektíve zhoršujú stav zachovania lesných ekosystémov
že neprirodzený les je nevyhnutné na prirodzený vývoj „pripraviť“ lesníckymi zásahmi a pod.
Tie výsledky zároveň nastoľujú nástojčivé otázky, či napr. práve onen „tanapský model“ (KOREŇ & PITOŇÁK 1999) manažmentu národného parku nenavodil niektoré nepriaznivé trendy v stave druhov a biotopov/ekosystémov a logikou zákona nezamýšľaných dôsledkov ich nedoviedol až do situácie, ktorú tak dobre vystihovalo (a stále vystihuje) niekoľko viet od jednej z najuznávanejších osobností slovenského lesníctva (KORPEĽ 1997: 106–109):

„Napriek tomu, že sa na vypracovávaní LHP pre lesy TANAP-u zúčastňujú fundovanejší pracovníci HÚL, doteraz sa v prístupe k týmto lesom v uplatňovaných koncepciach nepodarilo prelomiť bariéru stereotypu rovnovekého lesa.“
„Hospodárske plány pre lesy TANAP-u ... koncepčne nevybočujú z rámca metód typických pre tradičné rúbaňové hospodárstvo.“
„Porasty aj s väčším podielom rubne zrelých stromov sú zaraďované medzi predrubné porasty, na druhej strane mnohé prírodné (pôvodné) lesy sú tu takto považované za prestarnuté a z hľadiska hospodárskej úpravy za nežiadúce, za rušivé časti, pre celkový súbor porastov za neúnosné až extrémne.“
„Na rôznych rokovaniach o lesoch TANAP-u sme sa dozvedeli, že za posledných 30 rokov sa objem (deceniálny etát) obnovných ťažieb oproti minulosti zvýšil trojnásobne. Pretože viac ako 70 % ťažby tvorí kalamitná hmota, je paradoxné ju nazývať «obnovná ťažba».“
„Podmienky na opätovný vznik kalamít na tej istej lokalite, hoci o niekoľko desaťročí, sa nesmú obnovovať ani za cenu menších dočasných strát v objemovej produkcii.“



Záver

Zvážením všetkých zhromaždených poznatkov vo veci manažmentu vetrového polomu v Tichej a Kôprovej doline je možné dospieť k trom pomerne nedvojznačným záverom:

1. Tak bezzásahový (tzv. pasívny), ako aj zásahový (tzv. aktívny) variant manažmentu vrátane jeho rôznych subvariantov je takého charakteru, že môže spôsobiť podstatné zmeny v biologickej rozmanitosti, v štruktúre a funkciach ekosystémov.

2. Podstatný rozdiel medzi nimi tkvie len v zmysle/smere tých podstatných zmien – pri bezzásahovom variante by preukázateľne a dlhodobo smerovali k priaznivejšiemu stavu, pri zásahovom zas preukázateľne a dlhodobo k nepriaznivejšiemu stavu ekosystémov.

3. Zostávajúce pochybnosti o tom či onom variante nemôže rozptýliť žiadna EIA, ale až regionálny monitoring v časových škálach najmenej desiatok rokov a v spolupráci prírodovedcov a ochrancov prírody s lesníkmi neuzatvárajúcimi sa pred poznatkami evolučnej biológie.




Literatúra (výber)

BEGON M., HARPER J. L. & TOWNSEND C. R. 1996: Ecology. Individuals, Populations and Communities. 3rd ed. Blackwell Science, Oxford, 1076 s.

BERGERON Y., HARVEY B., LEDUC A. & GAUTHIER S. 1999: Forest management guidelines based on natural disturbance dynamics: stand- and forest-level considerations. Forestry Chronicle 75: 49–54.

BIBELRIETHER H., RALL H., STRUNZ H., SCHOPF R., KÖHLER U., JEHL H. & SCHERZINGER W. 1995: 25 Jahre auf dem Weg zum Naturwald. Berichte über die wissenschaftliche Beobachtung der Waldentwicklung. Nationalparkverwaltung Bayerischer Wald, Passau, 190 s.

BORMANN F. H. & LIKENS G. E. 1979: Pattern and Process in a Forested Ecosystem. Springer-Verlag, New York, 258 s.

FISCHER A. 1992: Long term vegetation development in Bavarian Mountain Forest ecosystems following natural destruction. Plant Ecology 103: 93–104.

FOSTER D. R. & ORWIG D. A. 2006: Preemptive and salvage harvesting of New England forests: when doing nothing is a viable alternative. Conserv. Biol. 20: 959–970.

GUTOWSKI J. M., BOBIEC A., PAWLACZYK P. & ZUB K. 2004: Drugie życie drzewa. WWF Polska, Warszawa–Hajnówka, 245 s.

GRODZKI W., JAKUŠ R., LAJZOVÁ E., SITKOVÁ Z., MACZKA T. & ŠKVARENINA J. 2006: Effects of intensive versus no management strategies during an outbreak of the bark beetle Ips typographus (L.) (Col.: Curculionidae, Scolytinae) in the Tatra Mts. in Poland and Slovakia. Ann. For. Sci. 63: 55–61.

HEURICH M., REINELT A. & FAHSE L. 2001: Waldentwicklung im Bergwald nach Windwurf und Borkenkäferbefall. National park Bayerischer Wald, Grafenau, 187 s.

HUTTO R. L. 2006: Toward meaningful snag-management guidelines for postfire salvage logging in North American conifer forests. Conserv. Biol. 20: 984–993.

JAKUŠ R. 2006: Zjedená ovca a hladný vlk v Tichej doline? Dostupné na internete: <http://jakus.blog.sme.sk/c/62602/Zjedena-ovca-a-hladny-vlk-v-Tichej-doline.html>

JENÍK J. 1961: Alpinská vegetace Krkonoš, Králického Sněžníku a Hrubého Jeseníku. Teorie anemoorografických systémů. Nakladatelství ČSAV, Praha.

JONÁŠOVÁ M. 2004: Zmlazení dřevin v horských smrčinách odumřelých po napadení lýkožroutem smrkovým. Aktuality šumavského výzkumu 2: 265–269.

KOCIAN Ľ., TOPERCER J., BALÁŽ E. & FIALA J. 2005: Vtáky TANAP-u hniezdiace v prostredí zasiahnutom smršťou a ich hniezdne nároky v rôznych typoch prostredia. Folia faunistica Slovaca 10 (9): 37–43.

KOREŇ M., FLEISCHER P., TUROK J. a kol. 1997: Príčiny podkôrnikovej kalamity v ochrannom obvode Javorina a návrh ozdravných opatrení. Štúdie o Tatranskom národnom parku 3 (36): 113–187.

KOREŇ M. & PITOŇÁK J. 1999: Súčasné problémy ochrany lesov TANAP-u. In: KOREŇ M. (ed.) Päťdesiat rokov starostlivosti o lesy TANAP-u. Zborník z konferencie 16. – 18. júna 1999 vo Vysokých Tatrách. Štátne lesy TANAP-u, Tatranská Lomnica, s. 51–58.

KORPEĽ Š. 1997: Zvláštnosti maloplošných podrastových a výberných porastových typov v prirodzených smrekových lesoch Tatranského národného parku. Štúdie o Tatranskom národnom parku 3 (36): 83–112.

KRNO I. 2005: Stručný opis súčasného hydrobiologického statusu a odhadov prípadných škôd v kalamitou dotknutých tatranských povodiach. 2 s., ms. [Stanovisko; depon. in: Mimovládny výbor Naše Tatry, Bratislava].

LINDEMAYER D. B. & NOSS R. F. 2006: Salvage logging, ecosystem processes, and biodiversity conservation. Conserv. Biol. 20: 949–958.

MAŇKOVSKÁ B. 2005: Vplyv znečisteného ovzdušia. 12 s., ms. [Stanovisko; depon. in: Mimovládny výbor Naše Tatry, Bratislava].

MAŇKOVSKÁ B., FLOREK M., FRONTASIEVA M. V., JERMAKOVA L., OPREA K. & PAVLOV S. S. 2003: Atmospheric deposition of heavy metals in Slovakia studied by the moss biomonitoring technique, neutron activation analysis and flame atomic absorption spectrometry. Ekológia (Bratislava) 22, Suppl. 1/2003: 157–162.

MICHALKO J., BERTA J. & MAGIC D. 1986: Geobotanická mapa ČSSR. Slovenská socialistická republika. Veda, Bratislava, 168 s., 12 máp.

PERRY D. A. 1995: Forest Ecosystems. John Hopkins Univ. Press, Baltimore, 672 s.

PICKETT S. T. A. & THOMPSON J. N. 1978: Patch dynamics and the design of nature reserves. Biol. Conserv. 13: 27–36.

PICKETT S. T. A. & WHITE P. S. [eds]1985: The Ecology of Natural Disturbance and Patch Dynamics. Academic Press, Orlando, 472 s.

POLÁK P. & SAXA A. (eds) 2005: Priaznivý stav biotopov a druhov európskeho významu. ŠOP SR, Banská Bystrica, 736 s.

PULLIAM H. R. 1988: Sources, sinks, and population regulation. Amer. Naturalist 132: 652–661.

RUSEK J. 2004: Dlouhodobý výzkum ekosystémů Tomanovy doliny v západní části Tatranského národního parku (Slovenská republika). Štúdie o Tatranskom národnom parku 7 (40): 421–431.

SCHMIEGELOW F. K. A., STEPINSKY D. P., STAMBAUGH C. A. & KOIVULA M. 2006: Reconciling salvage logging in boreal forests with a natural-disturbance management model. Conserv. Biol. 20: 971–983.

SCHWARZ M., VLADOVIČ J., ŠEBEŇ V., LONGAUER R., ŠMELKO Š., ČABOUN V., RIZMAN I., KMEŤOVÁ Z., POLÁK P. & DRAŽIL T. 2005: Definovanie a hodnotenie priaznivého stavu zachovania európsky významných lesných typov biotopov. In: POLÁK P. & SAXA A. (eds), Priaznivý stav biotopov a druhov európskeho významu. ŠOP SR, Banská Bystrica, s. 131–200.

SMITH P. G. R. & THEBERGE J. B. 1986: A review of criteria for evaluating natural areas. Environm. Manage. 10: 715–734.

SPURR S. H. & BARNES B. V. 1973: Forest Ecology. Ronald Press, New York, 571 s.

STOLINA M. 1999: Ochrana prírody, národný park – lesníci a ekológovia. In: KOREŇ M. (ed.) Päťdesiat rokov starostlivosti o lesy TANAP-u. Zborník z konferencie 16. – 18. júna 1999 vo Vysokých Tatrách. Štátne lesy TANAP-u, Tatranská Lomnica, s. 59–61.

TESAŘ V. 1981: Vztah krkonošských lesů a lesního hospodářství k imisím. Opera corcontica 18: 53– 68.

TOPERCER J. 2000: Hlavné výsledky výskumu zoskupení vtákov a ich habitatov v západokarpatských horských dolinách. Správy Slov. zool. spol. 18: 61–80.

TOPERCER, J. 2006: Zoning and FCS definition should match the scales of ecosystem variability (a case of Tichá and Kôprová Dolina Valley). Carpathi 15: 12.

VANNOTE R. L., MINSHALL G. W., CUMMINS K. W., SEDELL J. R. & CUSHING C. E. 1980: The river continuum concept. Can. J. Fish. Aquat. Sci. 37: 130–137.







V Blatnici 13. februára 2007




Ing. Ján Topercer, CSc.

vážený pan

Ing. arch. Jaroslav Izák
Ministr životního prostředí Slovenské republiky
Náměstí L. Štúra 1
812 35 Bratislava
Slovenská republika

Otevřený dopis českých vědců ministrovi životního prostředí Slovenské
republiky k navrhovaným zásahům v NPR Tichá a Koprová dolina

Ke změnám tradičního lesnického přístupu k ochraně smrkových porostů dochází v České i Slovenské republice jen velmi pozvolna a to i v nejcennějších zónách národních parků. Děje se tak navzdory dobrým příkladům z národních parků sousedních států a navzdory výsledkům výzkumů (i českých a slovenských odborníků), které dokládají potřebu změny tradičního přístupu pro ochranu přírodních hodnot chráněných ekosystémů.

V České republice byl samovolnému vývoji bez aktivních lesnických zásahů poprvé ponechán horský smrkový les v Národním parku Šumava v roce 1997 po jeho rozpadu v důsledku přemnožení lýkožrouta smrkového. Celková rozloha území ponechaného samovolnému vývoji činí více než 1000 ha. Následná přirozená obnova lesního ekosystému plně potvrdila oprávněnost tohoto přístupu. V současné době, kdy se řeší následky vichřice v Národním parku Šumava z ledna letošního roku, bude podle rozhodnutí ministra životního prostředí samovolný vývoj umožněn na 20 % plochy horských smrčin narušených vichřicí.

V Tatranském národním parku bylo po větrné smršti v listopadu 2004 vytěženo 93 % plochy rozvrácených porostů a samovolnému vývoji byly ponechány narušené smrkové porosty v Národních přírodních rezervacích Tichá a Koprová dolina. Tomuto rozhodnutí předcházela složitá jednání, v nichž byla všestranně dokumentována rizika poškození těchto ekosystémů těžbou vyvrácených stromů a naopak pozitivní úloha ponechání těchto porostů samovolnému vývoji. Jednání s tehdejším ministrem životního prostředí Slovenské republiky Lászlom Miklósom svolaném za účelem nalezení nejvhodnějšího postupu v Tiché a Koprové dolině se účastnil i tým expertů vyslaných Ministerstvem životního prostředí České republiky, kteří jsou současně spoluautory tohoto prohlášení. Rozhodnutí o ponechání oblasti Tiché a Koprové doliny jako celku, tedy od ústí až po závěr dolin, samovolnému vývoji jsme tehdy spolu s většinou účastníků jednání vnímali jako jediné správné řešení. O to více nás překvapilo znovuotevření tohoto problému v uplynulých měsících a ještě více pak samotný průběh hledání jeho řešení. Z tohoto důvodu jsme se rozhodli k formulaci tohoto prohlášení, k jehož podpoře byli kromě expertů účastnících se jednání na jaře roku 2005 přizváni i přední akademičtí a výzkumní pracovníci zabývající se problematikou přirozeného vývoje lesních ekosystémů. Jako vědečtí pracovníci jsme uvyklí vést odborné pře a hledat řešení různých složitých problémů, při nichž rozhoduje váha argumentů podložených výsledky výzkumů. Z dosavadního průběhu znovuotevřené diskuze o aktivních zásazích v Tiché a Koprové dolině však máme jednoznačný dojem, že názory slovenských odborníků zastávajících jiné než konzervativní lesnické postoje nejsou vůbec brány v potaz - viz „Štúdia posúdenia vplyvu navrhovanej činnosti na priaznivý stav predmetu ochrany v NPR Tichá a Kôprová dolina“ z ledna 2007, vypracovaná Štátnou ochranou prírody v Banské Bystrici a Národným lesníckym centrom ve Zvoleně. Našim cílem je vyjádřit podporu všem slovenským kolegům, jejichž argumenty proti zásahům v NPR Tichá a Koprová dolina byly při formulaci uvedené studie zcela opomenuty. Z tohoto důvodu a vzhledem k výjimečnému přírodovědnému významu dotčených rezervací, který přesahuje hranice Slovenska si jako občané Evropské unie dovolujeme požádat Ministerstvo životního prostředí Slovenské republiky, aby závěry výše uvedené studie nebyly brány jako relevantní podklad pro jeho rozhodnutí.

Na závěr si dovolujeme stručně uvést základní principy přístupu k lesním ekosystémům v národních parcích odvozené ze současného stavu poznání jejich samovolného vývoje, jejichž uplatňování by mělo být alespoň v jádrových zónách národních parků naprosto samozřejmé:

a) Vichřice je bez ohledu na její rozsah přirozeným klimatickým činitelem, který má nezastupitelné místo ve vývoji přirozených lesních ekosystémů. Narušení lesního porostu pozměněného člověkem vichřicí lze vnímat jako příhodný okamžik pro větší uplatnění přírodních procesů na dalším vývoji ekosystému.

b) Na stanovištích ponechaných po plošném rozpadu lesa bez zásahu člověka nedochází k přerušení kontinuity lesa. Odumřelé rozkládající se dřevo má zároveň klíčový význam pro zachování či dokonce zvýšení diverzity ekosystému, zmírnění změn biogeochemických procesů a především samotnou přirozenou obnovu stromového
patra.

c) Ponechání dřevní hmoty v ekosystému smrkového lesa narušeného vichřicí může vést k významnému namnožení lýkožrouta smrkového. I to je nedílnou a přirozenou součástí dynamiky horského smrkového lesa. Všude tam, kde je prioritním cílem ochrany přírody zachování přirozeného a nerušeného vývoje ekosystémů, by měla být těžba dřeva jako ochrana lesa před lýkožroutem smrkovým vyloučena jako opatření jsoucí v hrubém rozporu s tímto cílem. Nejsilnější expanzi lýkožrouta smrkového lze navíc očekávat v prvních dvou letech po narušení. V dalších letech již početnost populace lýkožrouta smrkového obvykle klesá a současně se zvyšuje diverzita a početnost přirozených nepřátel lýkožrouta smrkového, která rovněž úzce souvisí s množstvím mrtvého dřeva a míře jeho rozkladu. Ve výše uvedené studii je však v rozporu s tím navrhováno odstranění dřevní hmoty po více než dvou letech od narušení ekosystému vichřicí. Realizace těchto opatření by tak kromě všech dalších nepříznivých důsledků pro další vývoj chráněných ekosystémů pravděpodobně vůbec nevedla k potlačení populace lýkožrouta smrkového, který už ze dřeva většinou vylétal, ale naopak významnému poškození populací jeho přirozených nepřátel.

Podpisy:

Doc. PaeDr. Jan Farkač, CSc.
- Fakulta lesnická a environmentální, Katedra ochrany lesa a myslivosti, Česká zemědělská univerzita v Praze

RNDr. Jakub Hruška, CSc.
- Česká geologická služba, náměstek pro vědu a výzkum, Praha - člen expertního týmu vyslaného MŽP ČR na jednání svolané ministrem ŽP SR ve věci řešení následků vichřice v Tatranském národním parku na jaře 2005

RNDr. Jeňýk Hofmeister, Ph.D.
- Česká geologická služba, Odbor environmentální geochemie a biogeochemie, Praha - člen expertního týmu vyslaného MŽP ČR na jednání svolané ministrem ŽP SR ve věci řešení následků vichřice v Tatranském národním parku na jaře 2005

RNDr. Magda Jonášová, Ph.D.
- Ústav systémové biologie a ekologie AV ČR, Laboratoř ekologie lesa, České Budějovice

RNDr. Zdenka Křenová, Ph.D.
- Správa NP a CHKO Šumava, vedoucí Odboru výzkumu a ochrany přírody, Vimperk

Prof. RNDr. František Marec, CSc.
- Biologické centrum AV ČR, Entomologický ústav a Biologická fakulta Jihočeské univerzity, České Budějovice

Prof. RNDr. Karel Prach, CSc.
- Biologická fakulta Jihočeské univerzity, Katedra botaniky, České Budějovice

Prof. RNDr. Josef Rusek, DrSc.
- Biologické centrum AV ČR, Ústav půdní biologie a Biologická fakulta Jihočeské univerzity, České Budějovice

Prof. RNDr. František Sehnal, CSc.
- Biologické centrum AV ČR, Entomologický ústav, České Budějovice

Doc. Ing. Karel Spitzer, CSc.
- Biologické centrum AV ČR, Entomologický ústav, České Budějovice

Ing. Miroslav Svoboda, Ph.D.
- Fakulta lesnická a environmentální, Katedra pěstování lesů, Česká zemědělská univerzita v Praze

Prof. Ing. Hana Šantrůčková, CSc.
- Biologická fakulta Jihočeské univerzity, vedoucí Katedry ekologie a hydrobiologie, České Budějovice

Doc. RNDr. Jan Šula, CSc.
- Biologické centrum AV ČR, ředitel Entomologického ústavu, České Budějovice

Ing. Tomáš Vrška, Ph.D.
- Výzkumný ústav pro krajinu a okrasné zahradnictví, vedoucí Oddělení ekologie lesa, Brno - člen expertního týmu vyslaného MŽP ČR na jednání svolané ministrem ŽP SR ve věci řešení následků vichřice v Tatranském národním parku na jaře 2005

RNDr. Jiří Zelený, CSc.
- Biologické centrum AV ČR, Entomologický ústav, České Budějovice


Za správnost podpisů a textu dopisu odpovídá RNDr. Jeňýk Hofmeister, Ph.D.

V Praze 30.3.2007

na vědomí: Ing. Miroslav Jureňa, Ministr zemědělství Slovenské republiky
Ing. Ján Mizerák, Státní ochrana přírody Slovenské republiky