BIO spotrebiteľ

Rozprávkovy tanec
Čaro slovenskej rozprávky 4

24.04.2008 07:19
Tanec je v slovenských rozprávkach a povestiach vnímaný ako niečo čarovné. Vo svete rozprávky je úplne samozrejmé, že, okrem bežnej dedinskej zábavy a tancovačky, sú tu isté druhy tanca, ktoré by sme mohli nazvať „magické“, čarovné. Taký tanec s vílou, alebo hoci aj tanec, ktorému sa nedá uniknúť a každý sa voľky-nevoľky do neho musí vychytiť, keď hrdina začne preberať na zázračných husličkách.
Poďme sa pozrieť, ako asi vnímali tanec naši predkovia, teda tí, ktorí rozprávky a povesti tvorili a podávali ďalej. Známe sú zápisy z letopisov o tom, ako sa Slovania pri obradných slávnostiach dostávali do vytrženia (ak chcete, extázy) pomocou tancov i ako sa napr. jarným chorovodom dievčat slávnostne otváral ročný kolobeh. Každý, kto sa úplne oddal tancu, vie, že sila, ktorú spúšťa, je taká, že človek na jej vlne môže vnímať alebo pôsobiť mimo bežnej reality. Pri zisťovaní, ako Slovania vnímali tanec, nám pomôže vedieť, ako ho nazývali. V starej dobe sa tancovať povedalo plęsati. Dodnes tak vravia Chorváti (plesati), u nás sa tento koreň s pôvodným významom zachoval v slove ples – tanečná slávnosť. Prenesené významy v slovenčine nám odhalia, aký stav naši predkovia pomocou tanca dosahovali.

Tanec
Tanec
Plesať je zastarané, knižné slovo s významom ‘jasať, radovať sa’, výraz srdce mu zaplesalo sa takisto spája s dobrým pocitom, ktorý premkne a zaplaví človeka. Ďalšie sloveso, ktorým Slovania nazývali činnosť tanca, bolo igrati. Do dnešného dňa ho používajú vo význame tancovať napr. Srbi. Odvodené sloveso vъzigrati znamenalo ‘poskočiť od radosti’. Mnohí jazykovedci spájajú slovo igrati s indoeurópskym koreňom ig-, ktorý vidíme aj v gréckom hágios ‘svätý’. Staroslovanské igry bol v pôvodnej predkresťanskej kultúre názov pre ‘obradné tance so spevmi’. Po týchto jazykovedných riadkoch si môžeme dovoliť prísť k záveru, že tanec je pôvodne: posvätný, obradný pohyb, pri ktorom sa človek dostáva do iného stavu, inak povedané do iného sveta, je to hra s vlastným telom, hra pri ktorej srdce plesá. V tanci bol od začiatku prítomný obradný rozmer a nie iba zábavný. Potvrdzujú to aj vedecké výskumy kmeňových spoločenstiev po celom svete, kde tanec, rytmus, spev sú osvedčené čarovné postupy. Obradovosť a spätosť s posvätným vadila po príchode kresťanstva aj cirkvi, v 13. storočí sa v Uhorsku zakazujú tance na cintorínoch a v kostoloch, v 16. storočí na Gemeri evanjelickí kňazi zakazujú rusadelné tance a fašiangové tance sa na Liptove zakazovali ešte v 18. storočí. Napriek tomu sa na Slovensku spomína napr. popohrebný tanec ešte v predminulom, deväťnástom storočí.

V širšom význame a obrazne možno povedať, že všetko okolo nás je v tanci, v pohybe, od najmenších čiastočiek hmoty, až po celý vesmír. Známy je obraz z Biblie o spievajúcich anjeloch v nebi, o Božom Slove, ktoré znie vesmírom a ako hudba všetkým preniká a uvádza do pohybu, do života všetko naokolo. V našich rozprávkach a povestiach je tanec prirodzene spätý s hudbou a spevom. Často sa stretávame s tancom, ktorý je nedobrovoľný. Niekto vládne takou mocou, že vie nanútiť inému, obrazne aj skutočne, určitý pohyb, vzorec plynutia skutočnosti. Ak sme povedali, že tanec je bránou do iného sveta, tak to môže znamenať aj to, že niekto dokáže dostať do vytrženia alebo určitého stavu mysle iného a tam ho ovláda, druhý tancuje, ako on píska. Táto moc je znázornená ako hudobný nástroj, čarovné husle alebo píšťalka. Vyludzujú hudbu takú neodolateľnú, že telo tancuje aj proti vôli a nemôže prestať, jednoducho sa podriadi silnejšiemu prúdeniu sily. Takou silou vládne Janko z rozprávky Hrdá panička, keď začne hrať na píšťalke, vtedy nielen ľudia, ale aj šarkan tancuje: „I počne sa z boka na bok kývať, a čo ďalej pískal, tým väčšmi sa musel natriasať. To sa mu vonkoncom nepáčilo, ale čože robiť, keď žily v ňom ihrali?“ Aj chudobných rodičov syn mal čarovné husličky, tak aj sirota z rovnomennej rozprávky. Ten, keď počal na husliach preberať, dokonca aj všetka zverina sa roztancovala. Rozprávky nám prezrádzajú, že táto moc sa získava dobrými skutkami, ako dar od mŕtveho, čo môžeme vnímať aj ako odovzdanie moci z človeka na človeka (Sirota), ďalej po ovládnutí nadprirodzenej bytosti (ježibaby v rozprávke Zakliaty zámok) alebo po poctivej a lopotnej službe u nie celkom obyčajných gazdov (Chudobných rodičov syn).

Niekedy je to aj opačne, hlavný hrdina musí obstáť v skúške, ktorá spočíva v tom, aby on nepodľahol tancu, aby sa nedal strhnúť jeho vírom, ale aby dokázal pokračovať v tom, čo si zaumienil (Zlatná krajina): „V okamihnutí bol už pri Čertovom hostinci. Spomenul si na bratov, ako tí tam musia čupieť a tá milá hudba len tak žilky v ňom preberala.“ Keby sa neovládol a vstúpil do víru hudby, bol by tam musel zostať až do súdneho dňa.

Občas dochádza k meraniu síl, kto koho utancuje, inak rečeno kto koho ovládne. Najmladší z bratov v rozprávke Zlatý kľúč si zaslúži ruku princezny iba vtedy, ak s ňou v tanci vydrží. Nevydržal a nebol to obyčajný tanec, lebo následne nad ním, porazeným, súd držali a odsúdili na trest smrti (nakoniec sa, pravda, všetko na dobré obráti).

V poverovom rozprávaní Slovákov sa často stretneme s obrazom tanca pri vílach. Z času na čas ich ľudia zahliadnu pri mesačnej noci, ako jemne tancujú, v bielych priesvitných šatách odené, pri vode či na lúkach. Skoro vždy chodia v skupine, rady tancujú v kolách a nezriedka svoj tanec spevom sprevádzajú. Mimochodom, o kruhoch v obilí sa vraví, že sú výsledkom tanca víl. Zdá sa, že pod pojmom víla splynuli pôvodne dve bytosti – živlová bytosť (najmä vodná ale aj vzdušná) a človek, presnejšie mladá žena, ktorá po smrti zostala uväznená medzi dvoma svetmi. Často sa jedná o dievčatá, ktoré zahynuli neprirodzenou smrťou, napr. zasnúbené dievčatá, ktoré pred sobášom alebo pred ohláškami zomreli. Možno aj preto majú zálusk hlavne na mládencov a mužov, ktorých keď schytia, tancujú s nimi a vláčia ich, nezriedka sa stane, že taký neborák aj dušu vypustí. Povesti nevravia o tom, že by to boli bytosti vyslovene človeku nepriateľské, možno iba, nevedomé si svojej sily a jej účinku, sa pohrávajú s človekom, pre ktorého, ak je nepripravený, je však ich silový vír životu nebezpečný. Ten, kto však s nimi v tanci vydrží, môže dostať ako odmenu neobyčajný dar, zázračný predmet, ktorý človeku prepožičiava nejakú schopnosť.

Tanec bol od dávna považovaný za čosi silné, čarovné, posvätné. Ľudia sa hádam na celom svete za pomoci tanca vyberali na stretnutie s duchmi (napr. tanec totemových zvierat), v nehmotných svetoch pred samotnou bitkou chceli prikloniť víťazstvo na svoju stranu (bojové tance), oddávali sa extatickým párovým tancom s milovanou osobou. Aj nedobrovoľne sa dostávali do prúdu iných síl, boli nimi posadnutí a prejavovalo sa to aj pohybmi (pripomeňme si tanec svätého víta, alebo výraz tancuje ako blázon/šialený). Niečo na tom tanci je...

(vyšlo v občasníku Karpatský pecúch)


POUŽITÉ PRAMENE:
Dobšinský, P.: Prostonárodné slovenské povesti I-III. Tatran, 1974.
Kol. aut.: Etymologický slovník jazyka staroslověnského 4. diel. 1994.
Michálek, J.: Na krížnych cestách – poverové rozprávanie slovenského ľudu. Tatran, 1991.
Rejzek, J.: Český etymologický slovník. 2001
Slovenské ľudové rozprávky I. Veda, 2002.





Hodnotenie: 93.4%, 3 hlasy Ako veľmi sa Vám páči tento článok? Dajte mu svoj hlas.

Bohdan Dobroslav Ulašinod strednej školy sa venuje jazykovede a slovanskej kultúre. Usporadúva besedy a vystúpenia pre ZŠ zamerané na spoznávanie našej kultúry, so školákmi v Hrnčiarovciach nad Parnou obnovuje pôvodné sviatky (dožinky, vynášanie Moreny...). Práve vydal knižočku Cudzie mená v preklade alebo čo má spoločné Lucia so Svetlanou.

Diskusia: Rozprávkovy ...



    Pridať názor na článok







    Najčítanejšie v rubrike



    Tento web používa na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Viac informácií