Pĺšik lieskový
(Muscardinus avellanarius)

Mnohí ľudia sú alergickí na hlodavce, pretože si pod týmto slovom predstavia buď myš alebo potkana. Asi najlepším liekom na ich negatívny postoj k cicavcom s typickými hlodavými zubami, by sa mohlo stať pozorovanie najmenšieho z našich plchov – pĺšika lieskového. Najnovšie ho premenovali na plcha lieskového, no vzhľadom na jeho veľkosť mu lepšie pristane pôvodné pomenovanie pĺšik.

Tento žemľovo sfarbený škriatok, ktorý meria len 7-9 cm (chvost 6-8 cm), si určite získa každého svojimi čiernymi očami pripomínajúcimi koráliky a akrobatickými výkonmi. Ako totiž napovedá jeho druhové pomenovanie, pohyb po kroch a stromoch mu nerobí problémy.

Na rozdiel od svojich väčších príbuzných, ktorí pri stavbe hniezda obľubujú hlavne dutiny v starých stromoch, si tento druh buduje guľovité hniezdo spletené z trávy a listov stromov v hustejších kroch. Obyčajne len asi do výšky meter nad zemou, zriedkavejšie až do piatich metrov. Keď nájde vhodnú dutinu, nepohrdne ani tou, ba dokonca si niekedy prisvojí aj vtáčiu búdku. Keďže nie je trochár, letných hniezd si počas sezóny urobí viac – 3 až 5, strieda ich podľa potreby.

Samička tu po 22-24 dňovej gravidite porodí aj mláďatá, ktorých môže byť až sedem, pričom v priaznivom roku môže priviesť na svet potomstvo i 2-3 krát. Je celkom pochopiteľné, že malých drobčekov najprv kŕmi mliekom, keďže však rýchlo rastú, pri prvých výletoch z rodnej kolísky začínajú prijímať rovnakú potravu ako ich matka. Toto všežravé zvieratko obľubuje hlavne rôzne orechy, semená a lesné plody. Keď ale túto sezónnu potravu nemá k dispozícii, musí sa uspokojiť aj s púčikmi, mladými listami a nepohrdne ani mäkšími druhmi hmyzu, dokonca občas zožerie vajíčka drobných spevavcov.

Pĺšik lieskový patrí medzi zimných spáčov a veľkú časť roka (IX.-X. až IV.) prespí. Poriadne obalený tukom zalezie obyčajne do zemných dier, pod pne, vývraty, ale nepohrdne ani pohodlím poľovníckej chaty, záhradnou chatkou či senníkom. V bdelom stave má veľmi rýchly metabolizmus (frekvencia dýchania cca 240 vdychov/min; srdcová frekvencia cca 350 tepov/min.). Počas hibernácie, keď jeho teplota môže klesnúť na neuveriteľných 0,2°C, sa tieto hodnoty znížia na 10 nádychov, resp. 2 údery za minútu. Z letargie ho zobudia až jarné lúče slnka. Niekedy sa nám ho však podarí náhodne vykopať pri jesennej alebo skorej jarnej výsadbe stromov. Chlpaté studené klbko „nerozmrazujme“, ale ho uložme do podobnej skrýše, kde dokončí svoj zimný spánok. Pĺšik lieskový je najčastejšie obyvateľom rôznych kriačin a riedkych listnatých lesov v pahorkatinách, najvyššie bol v našich horách zistený až v nadmorskej výške 1700 m. Zvlášť obľubuje pestrú mozaikovitú krajinu s kopanicami a lazmi, kde ešte stále nie je núdza o ovocné stromy, orechy a lieskovce. Niekedy môže rodinka týchto škriatkov znepríjemniť život chalupárom či chatárom, nakoľko za potravou všetky plchy vyliezajú hlavne po súmraku a počúvať ich piskot a šramot nás môže v noci pripraviť o nervy. Tento malý hlodavec, podobne ako aj väčšina bežnejších „myší“, neprežije druhú zimu. Keď nepodľahne chorobám, obyčajne sa stane korisťou rôznych predátorov – lasíc, kún, sov a menších dravých vtákov.

Keďže je pĺšik lieskový najpočetnejším zástupcom čeľade plchovitých, nebol zaradený medzi chránené druhy cicavcov a zoológovia ho zaradili len do kategórie menej ohrozených druhov.