Ekoskanzen

foto: Tomáš Januška

Ako zástupca „nevedomej“ generácie som sa rozhodol svoju chybu rýchlo napraviť a po srdečnom privítaní som sa v sprievode riaditeľa Ekoskanzenu vybral na prehliadku tunajších zaujímavostí. Miniatúra Slovenska s vernými zmenšeninami našich hradov a zámkov a typické hospodárske zvieratá a zaujímavé rastliny sú len špičkou ľadovca všetkých lákadiel, na ktoré sa príde ročne pozrieť viac návštevníkov ako na Budatínsky zámok a Lietavský hrad dokopy.

Na otázky odpovedá p. Rastislav Tain, vedúci Ekoskanzenu.

Ako vôbec vnikol nápad s Ekoskanzenom?

Pôvodný návrh vznikol, keď ľudia začali búrať historické domy, maštale a páliť v nich uskladnené krosná, rájtare, mláťačky, vozy a ďalšie podobné veci. Keďže pochádzam odtiaľto a mám tu rodinu a známych, tak som začal tieto veci od nich získavať. Pre mňa osobne majú tieto veci veľkú hodnotu, väčšiu ako napríklad auto, lebo dnešné auto sa vyrába na páse a v minulosti sa ľudia na tom omnoho viacej nadreli, kým vyrobili nejaký stroj, lebo to robili všetko manuálne, rukami a neexistovali žiadni inžinieri ani vysokoškoláci a napriek tomu ľudia vymysleli systém, ako zostrojiť napríklad krosná, čo je pre mňa dosť geniálna záležitosť.

Ekoskanzen - záchrana domov i kultúrneho dedičstva

foto: Tomáš Januška

Predsa, keď niekde rastie rastlina a ja sa potrebujem obliecť, ako vedeli že práve táto jedna rastlina ma „oblečie“, čiže museli vedieť čo s tou rastlinou urobiť, celú technológiu ako z ľanu urobiť vlákno a potom ako pokračovať ďalej, nie je to ako zobrať zo zeme kameň a postaviť dom, nefunguje to tak jednoducho, primitívne. Konkrétne pri spracovaní textilu. Už aj keď vedeli čo chcú, ešte bolo treba vymyslieť technológiu, teda krosná, čo je technicky dosť náročná vec a ľudia ju postavili bez toho, aby mali školy a vlastne vďaka nim doba spravila obrovský krok dopredu, čo na mňa spravilo hlboký dojem a preto nechcem aby to ľudia pálili, ale chcem zachovať aj pre mladú generáciu kúsok histórie, aby sa mohli naživo na toto naše dedičstvo pozrieť, jednoducho poskytnúť im tu príležitosť a nielen vravieť „nooo kedysi sme mali, ale . . . “

Takže najskôr som začal s vlastnými vecami, s vlastnou rodinou a neskôr už sa pridali ľudia a dávali samostatne tieto veci.

V roku 2003 sme Ekoskanzen otvorili a za tento prvý rok návštevnosť dosiahla okolo 2000 ľudí.

Ako u Vás - ako u „súkromníkov“ - funguje financovanie a pracovná sila?

Začínal som z vlastných peňazí... Keď som zháňal sponzoring, všetci sa na mňa pozerali ako na vadného, lebo iný ako štátom podporovaný skanzen si nevedeli predstaviť. Ľudia si mysleli, že sa to nedá finančne zvládať, ale ja som vedel čo chcem, vedel som, čo zvládam a naozaj som mal chuť to urobiť, a vyriešil som to z vlastných financií. Začali sme skanzen prevádzkovať - traja chlapi, ja a dvaja moji známi a všetko šlo z našich zdrojov, a dá sa povedať že dodnes to funguje z 90 % z vlastných zdrojov ako sú nami dodané financie, ale aj peniaze získané zo vstupného, jazdenia na koňoch, jazdeckej školy, predaja suvenírov a občerstvenia alebo prenájom reklamnej plochy, to sú pre mňa peniaze vyprodukované samotným skanzenom. Snažíme ukázať ostatným aspoň približne, akým smerom sa uberať, čo sa týka histórie a kultúry. Vďaka tomu sme vyhrali tretie miesto v súťaži „Inovácia Žilinského kraja 2007“, vyhlasovanej Úradom Žilinského samosprávneho kraja, konkrétne odborom regionálneho rozvoja. Pracovnú silu tvoríme my a samozrejme dobrovoľníci z programu EDS (Európska dobrovoľnícka služba). Konkrétne u nás sú to mladí ľudia z Francúzska, ktorí tu svoje nápady realizujú v praxi a popri tom robia každodenné bežné práce okolo zvierat, rastlín atď.

Akí ľudia Vás najčastejšie navštevujú?

Vždy som sa snažil skanzen spraviť tak, aby bol pre čo najširšiu škálu ľudí, ale hlavné zameranie je na rodiny s deťmi, školy a dôchodcov a títo práve tvoria aj najpočetnejšiu časť návštevníkov.

Návštevníci sú rôzni... Skupina dôchodcov, ktorí si zaplatili za prehliadku, sa na mňa najprv nechápavo pozerajú, keď poviem: „Vy máte viac skúseností, prípadne aj spomienky ako to fungovalo, dajte prednášku Vy mne!“, ale po pár sekundách to pochopia a predbiehajú sa v tom, kto čo zaujímavé povie. Tým pádom oni sú spokojní, že môžu použiť svoje skúsenosti a ja som rád, že počujem názor niekoho, kto naozaj zažil dané obdobie.

Často sem príde skupina zložená výhradne z rómskych detí a ja im vysvetľujem ich vlastnú históriu, rozprávam o ich praotcoch ako pracovali, že síce kočovali, ale ľudia v dedinách sa tešili na príchod Cigánov, lebo vedeli že sú to zruční remeselníci, od drotárov až po korytárov, a kto nemal vlohy na remeslo, bol muzikant.

Takže Cigáni spravili ľudom zábavu, poopravovali čo vedeli a šli zase svojou cestou. Cigán v minulosti bol jednoducho dôležitý pojem. Aj takto sa snažím týchto mladých ľudí motivovať.

Prečo EKOskanzen?

Chcel som v očiach ľudí spojiť históriu s prírodou, pretože v histórii príroda a bežný život mali spojitosť, tak preto EKOskanzen.

Ekoskanzen - botanická časť

foto: Tomáš Januška

Skanzen je o minulosti, historickom spôsobe života a príroda bola vždy súčasťou ľudskej existencie, takže chcem ukázať ľudom, že to ma veľmi úzku spojitosť. Ľudia masovo nerúbali les, lebo potrebovali materiál na domy, ale vyberali si len tie stromy, ktoré práve využijú. Uvedomovali si, že budú les zase potrebovať a keď ho zrúbu, tak sa nebudú mať kam vrátiť.

Ľudia uvažovali nejako inak. Boli vedomosti, ktoré sa odovzdávali z pokolenia na pokolenie... Napríklad, prečo dnešné stavby prežierajú červotoče a z minulosti sú zachované 300 ročné drevené domy, ktorých sa žiadny drevokaz ani nedotkol?

Na školách sa učí podľa mňa teória, ale skutočná pravda je u starých gazdov a preto od nich beriem inšpiráciu a sú pre mňa omnoho hodnotnejším zdrojom ako akákoľvek škola, či už stredná alebo vysoká. Nechcem týmto samozrejme uraziť žiadnu školu.

Ľudia žili s prírodou, drevom, lesom, fungovalo to tisíc rokov, a za necelých 100 posledných rokov nás chemizácia dostala tam kde sme teraz, čiže do situácie, z ktorej poriadne nevieme von.

Ako už bolo povedané, Eko je jednak na základe historického spolužitia človeka a prírody, v rámci čoho tu máme rôzne stroje, ktoré si môžu ľudia sami vyskúšať obsluhovať, ale ďalej z konkrétnych vecí tu máme botanickú časť, kde sú liečivé, úžitkové, historické (pestované ľuďmi v minulosti), ako aj okrasné rastliny.

Pestujeme aj zeleninu, samozrejme čisto prírodným spôsobom, bez akýchkoľvek umelých hnojív a potom môžeme návštevníkom na porovnanie ukázať, ako vyzerá a chutí napríklad reďkovka vypestovaná na báze umelých hnojív a ako vyzerá a chutí „čistá“.

Ekoskanzen - zoologická časť

foto: Tomáš Januška

Ďalej máme zoologickú časť, kde sú gazdovské zvieratá, kačky, morky, husi, sliepky, pávy, bažanty, kone, ryby, zajace... Každý človek niečo choval alebo pestoval, lebo by nemal spôsob obživy, čo tiež znázorňuje závislosť človeka od prírody.

Aký a koľko odpadu vyprodukuje Ekoskanzen a ako s ním nakladáte?

Samozrejme všetky vhodné odpady kompostujeme.

V čase plnej prevádzky tu denne býva 10 ľudí, so 4 dobrovoľníkmi z výmenného pobytu EDS, čiže bežne je tu okolo 14-15 ľudí a môžem povedať, že za týždeň nenaplníme štandardný odpadkový kôš, čo pre bežnú 4-člennú rodinu nie je žiadny problém.

Čo ďalej v budúcnosti?

V blízkej dobe plánujeme pomerne radikálnu prestavbu a samozrejme sa budeme snažiť stále zvyšovať úroveň nami poskytovaných služieb našim návštevníkom, či už skvalitňovaním súčasných atrakcií alebo zaobstarávaním nových.

***

Záverom už len dodám, že návštevu Ekoskanzenu, „Malého sveta veľkých prekvapení“ v Lietavskej Svinnej môžem všetkým len odporučiť, pretože raz vidieť je viac ako 10x počuť.

Informácie o Ekoskanzene (ako návštevné hodiny) si môžete pozrieť na oficiálnej stránke.

(Práca vznikla v rámci predmetu Environmentálna výchova.)