BIO spotrebiteľ

Veľký dar

22.12.2011 16:41
Autorkou víťaznej práce v súťaži študentských esejí na tému udržateľný spôsob života je Erika Chromiaková z Vysokej školy ekonómie a manažmentu verejnej správy, Bratislava. Začítajte sa, stojí to za to :-)

Pomaly vstávam, nevediac sa odtrhnúť od televízora, aby som urobila aspoň časť vecí, ktoré som si naplánovala. Zvláštne, vždy keď si pozriem niektorý z tých prírodopisných dokumentov, zistím, akí sme len hlúpi. Ako v jednej vete prezentujeme nádheru prírody a vzápätí ukážeme, ako sme ju dokázali za niekoľko desiatok rokov zničiť.

Aké hrozné, konštatovať: „Vážení diváci, toto nám príroda evolúciou dala a toto sme s tým veľkým darom urobili. Vieme, že je to zlé, že nám to škodí, ale pokiaľ nám to priamo neubližuje, nezaoberáme sa tým.“

Beriem koše s odpadkami a vychádzam z bytu. Zase je neskutočné teplo, všade pootvárané okná a aj tak máš pocit, že sa zadusíš. Prievan mi zabuchol dvere, ale neštve ma to, mám predsa kľúče. Cestou dolu schodmi stretám susedu. Zasa mi ponúka jablká, ktoré jej nosí známy zo svojej záhrady. Nevyzerajú moc vábne, takže vždy keď mi dve – tri jablká vtlačí do ruky, vezmem ich domov a čakám, kedy začnú hniť, aby som nemala výčitky, že plytvám a do koša ich hádžem ešte neporušené. Konečne som na vzduchu. Ostré slnko ma zasiahlo rovno do očí. Šklebím sa ako dieťa, čo sa drzo pozerá priamo do slnka a prekračujem stohy letákov, ktoré každú chvíľu rozfúka po celom okolí. Blížim sa ku odpadovým kontajnerom. Ten zelený, na sklo, je väčšinou už poloprázdny. Sama si ani nepamätám, že by som vyhadzovala niečo zo skla. Ten žltý, na plasty, býva plnší, veď väčšina vecí je balených v plastoch. No a ten modrý, na papier, je zasa plný až po okraj. Tak si vykročím k ďalšiemu, ktorý je hneď za rohom. Všímavá obyvateľka vedľajšieho domu zbystrí , lebo zazrie neznámu osobu. „Hej, čo to tam hádžeš, veď tu nebývaš, hádž si do svojho koša!“ V snahe zachrániť osud vyseparovaného odpadu si ju nevšímam a odpad víťazoslávne vhodím do kontajnera. „Tak, dielo je dokonané.“ Teda až na tú pani, ktorá ma celou cestou späť častuje šťavnatými poznámkami. Asi si myslí, že jej odpad je niečo iné a že skončí na špeciálnom mieste.

Cestou späť som si všimla malé ihrisko, teda niečo, čo sa na ihrisko podobá. Pamätám sa ešte naň. Aj ja som sa tu hrávala. Lopatkou som na piesku vyplácala všetkých hlava nehlava, ktorí chceli zbúrať môj hrad. Sadám si aspoň na chvíľu na horúci múrik a práve ma zaujala jedna žena, kŕčovito ťahajúca svoje dieťa, ktoré nechce ani za svet pochopiť, že to pieskovisko nie je na hranie. Ako veľa by však bolo treba, aby bolo? Jedno stretnutie na obecnom úrade, jedno s obyvateľmi domu, ktorí by spoločnými silami preliezačky pre deti natreli, piesok vymenili a domovník by ho večer prikryl. Zasa by sa sem vrátil detský džavot a majitelia psíkov by ustúpili tej veľkej presile.

Slnko mi páli tvár, zatváram oči a nechávam ho, nech mi prejde až pod kožu. Minule som bola v škôlke pre sestru a priznám sa, trochu som sa hrala na mamu. Všímala som si ostatné mamy, ako pristupujú k svojim deťom, ako ich napomínajú, chvália... Spoza skrinky sa vyrútila nízka žena, ktorá mala zjavne naponáhlo, pretože chlapcovi nestihla šnúrku zaviazať. Papier od keksov, ktorý jej vypadol z vrecka, ani nezaregistrovala, a to že nechala svietiť ani neriešim, asi chcela ušetriť tú ťažkú prácu niekomu inému. „Dovi“, snažím sa o komunikáciu, žiadna odpoveď. Asi zaklopem na dvere, či neplánujú otvoriť špeciálnu triedu pre rodičov, ktorí zabudli ako to treba, ako sa to má. Pretože potom podľa môjho skromného názoru nemajú ako rodičia veľkú cenu pre svoje deti. Nemajú čo odovzdať, čo ponúknuť. Jediné, za čo ich teda aj ja chválim, je, že svoje deti nakŕmia, oblečú a ubytujú. Krásne, nie? Pýtam sa teda, odkiaľ začať? Hovoriť deťom alebo ich rodičom ? Cítim, že som sa ocitla v bludnom kruhu. To, ako keď si postavíte otázku: „Čo bolo skôr, vajce alebo sliepka?“

Pamätám si, keď pre mňa do škôlky chodievala babička. Pretože, neuveríte, aj moji rodičia pracovali. Úžasná žena. Vždy mala dostatok času nato, aby počúvala, aké dôležité veci sa mi stali a čo nám učiteľky rozprávali. Vždy v sobotu sa na malom námestí čistil park, kosila tráva alebo okopávali záhony. Nie že by to bola super zábava, ale vždy som tam stretla kamarátky zo škôlky a ešte sa nám ušli aj nejaké korunky na maškrtu. Ani by mi nenapadlo odhodiť papier na zem, veď tu moja babička bude v sobotu zasa okopávať a ten môj papier určite spozná.

Áá, práve odvážajú môj vyseparovaný odpad. Zaujímalo by ma, kam ide, čo sa s ním bude diať, čo z neho vyrobia. Možno keby viac páni v kravatách hovorili o tom, čo som tým dokázala, na čom som sa podieľala, čo aj mojou zásluhou vznikne, keď tie tony odpadu vyvezú na to obrovské smutné pohrebisko. Teraz tam lietajú tie staré farebné a ošumelé obrázky detí, ktoré s takou láskou kreslili. Je tam aj starý bicykel, na ktorom si niekto veľa krát rozbil koleno, kým sa na ňom naučil bicyklovať. Namiesto toho, odvšadiaľ počuť o veľkolepých plánoch, ktoré raz budú skutočnosťou, keď budú peniaze a čo všetko by sme mohli mať, keby zasa len tie peniaze boli... Možno raz....Len či to aj ja zažijem ? Zisťujem, že mi chýba spätná väzba. Ja chcem vedieť, koľko fliaš treba na to, aby vzniklo plastové vedro. Koľko papiera nato, aby vznikla taška. Tak ako v práci, každý čaká okrem výplaty aj uznanie za to, že urobil prácu svedomito, tak ako dieťa, ktoré tlačí obrázok mame pred oči a čaká, že ho zaň pochváli. Tak aj ja by som chcela odpoveď na kopec vecí. Minule sme s pár priateľmi urobili, v rámci recesie, „Stretnutie uvedomelých občanov“. Prvá reakcia nebola bohvieaká, veď takáto seansa sa tu nediala minimálne 10 rokov. Ale asi po pol hodinke sme sa dali do práce, vyzbierali odpadky, vyhrabali trávnik a keď nám nadšená susedka podávala cez okno priesady malých kvietkov, založili sme si aj svoj vlastný záhon. Jeden môj kamarát povedal, že by ani za svet nešiel takto robiť na verejnosť. Veď máme zriadené aktivačné práce a nech to teda robia oni. Aj to je názor. Ja s ním ale nesúhlasím. Čo zmôže jeden zatrpknutý človek, ktorého život núti byť odkázaným na verejnoprospešné práce? Spätnú väzbu dostáva každý deň, to áno. Je ňou opovrhovanie ľudí, ktorí sa cítia byť lepšími. A pritom oni zbierajú aj naše odpadky. Priznajme si, nestalo sa nám niekedy, že každý odpadový kôš bol ďaleko a tak sme ten papierik len tak voľne pustili na zem? Priznávam sa. Bol to papierik, žuvačka aj ohryzok z jablka.

Prvá kvapka, precitla som. Slnko už hodnú chvíľu nepáli a sivé mraky zastreli oblohu. Bežím domov, aby som úplne nezmokla. Som zadýchaná a spomaľujem až na poslednom schode. Pohľad mi padá na obal od keksov, ktorý leží na schodoch. Zodvihla som ho, veď ma to nič nestojí. Možno bol aj môj, len som si ho nevšimla, keď som sa ponáhľala dolu schodmi. A možno patril mojej malej sestre, ktorá večne niečo stráca. Tak a som doma. Až teraz som si všimla, že som zabudla vypnúť televízor, keď som išla so smeťami. V mimoriadnom spravodajstve práve hovoria o tom, ako niekde v zahraničí riešia kardinálny problém s odpadom a ako sa im tam všetko kopí a vraj ho budú musieť vyvážať do zahraničia, lebo nie je miesto, kde odpad uskladniť. No chráň nás všetko od toho, aby si spomenuli, že existuje niekde malé Slovensko, ktoré by za dobré ceny odpad uskladnilo. Srdce Európy, tak nás volajú a my to hrdo prijímame. Tak nech ním teda aj zostaneme. Potom už by som sa nikdy nedozvedela, kde skončil môj separovaný odpad. Či sa ešte zmestil do tej várky, z ktorej sa niečo vyrobí alebo si potajme leží, poletuje niekde medzi pár stromami, ktoré tu ešte ostali.

Zasa tie jablká, ani nehnijú, ani nečernejú. Zvláštne. Tie, čo som kúpila pred pár dňami v obchode, sú už oschnuté. Dostala som nápad: už minule som chcela vyskúšať jeden recept, ale chýbali mi jablká. Dnes mi nič nebráni, aby som ho upiekla. Prekvapivá vôňa sa začala šíriť miestnosťou, keď som do nich zakrojila. Keď sa podarí, zavďačím sa mame, ktorá ma stále tlačí do varenia a vezmem aj susedke, nech ochutná, ako chutia tie jablká, na ktoré už ona zuby nemá. Bola fakt prekvapená, keď mi otvárala dvere. Pozvala ma aj ďalej. Trochu som sa zdráhala, lebo som nevedela o čom by sme sa mohli rozprávať. Aj sa posťažovala, že nemá kam to množstvo kvetov nasadiť, lebo záhradu nemá a tak len ticho pozerá ako jej jediná láska, ktorá jej zostala, potichu v šedom byte vädne a hynie. Ďalší nápad: Navrhla som jej, že by sme mohli vytvoriť nové miesto pred vchodom, kde už dlho nič nerástlo.

Myslím, že som sa stala hrdinkou. Oči jej zažiarili. Pocítila ohromnú dôležitosť, pretože len na jej pleciach ostalo rozhodnutie, kde a aké kvety zasadíme. Tak aspoň niekoho som potešila. Na chodbe stretám kamaráta, ktorý dosť dobre nechápe, prečo vychádzam práve z toho bytu a mám úsmev na perách. Aj po dlhšom vysvetľovaní stále na mňa pozerá akoby som sa zbláznila. Že on nevie, kde mu hlava stojí a ja si idem kvety vysádzať. Prišiel sa mi pochváliť, akú novú grafiku v počítači vytvoril. Viete, on je tiež trošku strelený. Od rána do večera sedí pri počítači, hrá sa s farbami a tvarmi a celé okolie presviedča o tom, že to je umenie. Asi preto si tak rozumieme. Ďalší nápad: ukázala som mu internetovú stránku obce, že nech sa ako umelec vyjadrí. Samozrejme, že behom pár minút zhodnotil, že stránka nestojí za nič a že on by vytvoril lepšiu. A tak sa mi podarilo namočiť ho do toho až po uši. Dnes máme perfektnú stránku, kde si viem prečítať naozaj všetko o tom, čo sa u nás deje, aké bude počasie, kde môžem písať svoje nápady, návrhy a kde môžu aj ostatní urobiť možno len trošku pre nás, pre seba. Z času načas sa mi podarí zase niekoho do niečoho namočiť.

A tak som začala od seba. Malými činmi veľké veci robiť. Niekto múdry raz povedal: „Ak chceme dosiahnuť veľký cieľ, musíme ísť postupne od tých maličkých a stúpať postupne nahor až na vrch pyramídy. Ak nedokážeme urobiť malé veci, nikdy vrchol nedosiahneme.“ Tak to teda skúšam. Žiadnu pyramídu síce nevidím, že by som nejako stúpala necítim, ale zato susedka sa na mňa usmeje a pod oknami onedlho ožije aj staronové ihrisko. Na záhrade u toho susedkinho známeho sme totiž našli veľký drevený poklop, ktorý už nikto nechcel a vlastne si ani nikto nepamätal, načo komu bol. A tak sme z neho urobili kryt na pieskovisko. Farby nám dovezú už dnes, presne ako starosta prisľúbil. Dokonca som stretla bývalú spolužiačku, ktorá sa sem chodí s kočíkom prechádzať. U nich vraj nie sú ani lavičky, všade sú rozťahané odpadky a tráva tam tiež moc nerastie, pretože ju každý deň prevalcuje asi päťparkujúcich áut. U nás sa jej páči. Je tu vraj pekne, živo a vždy tu stretne kopec známych.

A tak som dostala ďalší nápad..............................................namočím ju do toho!






Hodnotenie: 60%, 1 hlas Ako veľmi sa Vám páči tento článok? Dajte mu svoj hlas.

Diskusia: Veľký ...

    Re: Veľký dar

    Vydareny postreh. Netusim, ci ide o vynyslenu fikciu autorky alebo jej autenticke zazitky, ale mam dlhodobo pocit, ze zijem v podobnom svewte a citim sa tu ako Martan. Ludia nerzdravia, chodia zamraceni, nezamestnani maju najmenej volneho casu, zamestnani nahanaju stale vacsi objem penazi, obciansku spolocnost v tridsattisicovom meste tvori tak 5 ludi, na diskusnych forach je skoro kazdy jano21, buldsoch, hezulka ....nikto nema meno a priezvisko, odvaha a zaujem konci pri dverach domu ci bytu, zakony a vyhlasky zaujimaju zopar snilkov, deti teoretizuju na obcianskejh a etickej vychove o svete, ktory uz davno neexistuje a su formovane zbabelostou ich pedagogov a rodicov, nehladaju sa sposoby ale dovody, dobrovolnictvo je chapane ako neschopnost pytat si za pracu peniaze ... Castro sa pozeram k oblohe a cakam, kedy uz konecne pomna pridu ... ja naozaj nie som z tejto planety.
    Rudolf Pado   Reagovať
     
    0
     
    0



Pridať názor na článok





BIO magazín

Rôzne



Najčítanejšie v rubrike



Tento web používa na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Viac informácií