Environmentálna žurnalistika

Prezentácia knihy Ideál-skutočnosť-mýtus v ArtFore.
Mikuláš Huba s Martinom Bútorom a Dadom Nagyom (2009)

foto: archív prof. Hubu

...je podľa Teba skôr záležitosťou environmentalistov alebo žurnalistov?

Aj environmentalistov, aj žurnalistov. Nezáleží až tak na tom, aký typ školy človek vyštuduje, ale dôležitý je predovšetkým záujem o problematiku životného prostredia a motivácia či nadšenie pre žurnalistickú prácu. Ideálne je, ak v budúcom žurnalistovi „drieme“ zapálený environmentalista a ak environmentalista je schopný písať a hovoriť tak, aby presvedčil a nadchol aj širšiu – nielen odbornú – verejnosť.

Koho by si na Slovensku vyzdvihol ako environmentálneho žurnalistu/environmentálnu žurnalistku a prečo?

Pred Novembrom 89 to boli najmä Hana Somorová z Nedeľnej Pravdy, Kamil Procházka z Technických novín, Eugen Gindl zo Života, Peter Šporer z Práce a Richard Szabo z Výberu.

Na Slovensku vtedy dokonca jestvoval Klub environmentálnych žurnalistov. Bratislavskí ochranári vydávali smelého a kvalitného Ochrancu prírody. Od Novembra 89 je pre mňa kráľovnou environmentálneho žurnalizmu Katarína Začková, dlhoročná tvorkyňa televíznej relácie Eko ďalej a dnes redaktorka Reportérov.

Do pozície perspektívnej environmentálnej žurnalistky sa profiluje Eva Bednáriková, ktorá prispieva najmä do košických Informácií o architektúre a niektorí regionálni dopisovatelia. Na odbornej scéne plní čiastočne túto úlohu Životné prostredie, Enviromagazín, Urbanita a už spomínané košické Informácie...

Oceňujem aj samotných ochranárov, ktorí v neľahkých podmienkach vydávajú dodnes rôzne ochranárske časopisy (napr. ĎalEKOhľad). Uznávam aj Changenet a niektoré ďalšie servery, slúžiace tretiemu sektoru.

Aké je Tvoje „5P“ environmentálneho žurnalistu?

Záujem o problém a viera v zmysel takejto práce, dobrá orientácia v problematike, odvaha, schopnosť argumentovať a zaujať čitateľa, ako aj odhodlanie dotiahnuť veci do konca.

Čo by si poradil Mladým reportérom pre životné prostredie?

Snažiť sa o vlastnosti a schopnosti, ktoré spomínam v predchádzajúcej odpovedi a zdokonaľovať ich, bez ohľadu na to, či majú literárny talent, alebo nie. Verím, že sa po čase ukáže, že aj tí zdanlivo menej talentovaní to dokážu, ak budú naozaj chcieť.

A tipy na témy? O čom by mali písať, čo by mali fotiť alebo natáčať?

Tie témy sa nachádzajú doslova na každom kroku. Len treba chodiť po svete s otvorenými očami, a najmä s otvoreným srdcom, nebyť ľahostajný a veriť tomu, že o zmenu sveta pozitívnym smerom by sa mal snažiť každý z nás. Je to naša morálna povinnosť a zároveň podmienka nášho kvalitného života, či dokonca samotného prežitia – ak aj nie nášho, tak našich detí a vnukov určite. A to je snáď dostatočný dôvod na prekonanie prirodzenej pohodlnosti. Nie?

Komerčné médiá (noviny, časopisy, televízia aj rozhlas) sa témam z oblasti životného prostredia venujú nesystematicky, bez uvádzania hlbších súvislostí. Prečo je to podľa Teba tak?

Považujem to za produkt celého nášho pomýleného výchovno-vzdelácieho systému, a tiež za reflexiu toho, ako sa spoločnosť (vrátane väčšiny mienkotvorných médií a veľkej časti tzv. elít) orientuje na povrchné, banálne, krátkodobé a súvislostí zbavené vnímanie a interpretáciu reality.

Vydavatelia a šéfredaktori zväčša nechápu o akú závažnú a potenciálne aj divácky či čitateľsky zaujímavú tému ide.

Spoločnosť pre trvalo udržateľný život už zorganizovala desať ročníkov súťaže študentských esejí na tému udržateľný život. Čo je cieľom?

Zmyslom súťaže esejí je podnietiť záujem vysokoškolských študentov (ale aj ich učiteľov) o problematiku udržateľných spôsobov života v kontexte rôznych dôležitých podujatí, výročí apod. Naša súťaž chce byť pre nich výzvou i príležitosťou uvažovať o zmysle života, smerovaní sveta, zraniteľnosti prírody a krajiny, o sebe, o tom, aký by som chcel/chcela byť a čo by som chcel/chcela dať svojmu okoliu. Rokom 2012 nám však zanikol zdroj financovania súťaže, takže nasledujúci ročník, ktorý čoskoro vyhlásime, bude určite skromnejší. Verím však, že študenti nepíšu práce do našej súťaže kvôli peniazom, ale z presvedčenia a pre potešenie.

Víťazné práce zvyknú zverejňovať vyhlasovatelia súťaže na svojich webových stránkach. Na vyžiadanie ich môže po vzájomnej dohode záujemcom poskytnúť aj tajomníčka súťaže na adrese geogmesz@savba.sk. (Pozn. redakcie: víťazné práce z roku 2011 nájdete aj v Magazíne Biospotrebitel.sk)

Environmentálna politika a Rio+20

Mikuláš Huba s Josefom Vavrouškom, zakladateľom Společnosti
pro trvale udržitelný život a ministrom ŽP, v posledný deň
jeho ministrovania pri rozhovore pre čs. tyzdenník Mosty
(jún 1992)

foto: archív prof. Hubu

V roku 1990, keď sa Václav Havel stal československých prezidentom a mali sme vládu zloženú z odborníkov, silno rezonovala téma environmentálnych záťaží a poškodzovania životného prostredia. Generácia straníckych politikov však túto tému opäť potlačila do úzadia. Je systém demokracie zlý?

Nedával by som to za vinu demokracii, skôr jej deformovanej podobe, ktorá u nás vďaka mnohým nekompetentným a nečestným lídrom momentálne vládne, ako aj vďaka nám, voličom, ktorí ich volíme aj vtedy, keď máme možnosť voliť evidentne lepšiu alternatívu.

V roku 1992 sa uskutočnil Summit Zeme, kde sa stretli zástupcovia takmer všetkých krajín sveta. Teraz - po 20 rokoch - sa chystá konferencia Rio 20+. V akom štádiu sú prípravy?

Jasný je termín, jún 2012, miesto: Rio de Janeiro, hlavný organizátor OSN a ústredné témy, ktorými by mala byť zelená ekonomika a zefektívnenie fungovania medzinárodných organizácií. Intenzívne prebieha prípravný proces na úrovni OSN a jej agentúr, ako aj regionálnych štruktúr. Program konferencie a informácie o cieľoch, témach a prípravnom procese nájdete na stránke Rio+20.

Viceprezidentom prípravného procesu je bývalý český minister ŽP, prof. Bedřich Moldan.

Môže sa aj bežná verejnosť zapojiť? Ako?

Môže sa zapojiť prostredníctvom medzinárodných mimovládnych organizácií a sietí (napr. na www.stakeholdersforum.org). Situácia sa však dynamicky vyvíja, takže niektoré vznikajú, iné zanikajú. Najľahšie je nájsť si na googli heslo „rioplus20“, alebo „unsummitrio+20“.

Čo Ty osobne očakávaš od tejto celosvetovej konferencie?

Po doterajších skúsenostiach nie je veľa dôvodov na lacný optimizmus, ale ak dôjde k „priaznivej konštelácii hviezd“, Summit Rio+20 a jeho prípravný i následný proces môžu významným spôsobom prispieť k zmene nášho nazerania na príčiny globálnej krízy, jej environmentálne a hodnotové súvislosti, ako aj na potrebu zmeny celého nášho spôsobu existencie smerom k podstatne väčšej šetrnosti narábania s prírodnými zdrojmi, prechodu od kvantitatívneho rastu k rastu kvality, k zefektívneniu fungovania celého inštitucionálneho systému, ako aj k účinnejšej pomoci odkázaným štátom a regiónom.

Trvalo udržateľný rozvoj je len vedecký koncept? Alebo - pri nastavení legislatívnych a ekonomických nástrojov (ak by nechýbala politická vôľa) - by sa mohol stať "vládnym programom"?

Tento koncept sa skôr či neskôr musí stať programom vlád i celého svetového spoločenstva.

Nemáme inú možnosť. Jediné, čo má alternatívu, je názov tohto programu, či stratégie, ale ten nie je podstatný.

Aké environmentálne hrozby považuješ za najväčšie v globálnom kontexte v najbližších 50 rokoch? Čaká nás udržateľný ústup?

Za najväčšiu a univerzálnu hrozbu považujem našu neschopnosť dobrovoľne sa uskromniť vo sfére materiálnej spotreby.

V mnohých smeroch nás zrejme čaká vyššie spomínaný udržateľný ústup, ale som presvedčený, že ústup od nášho súčasného plytvania zdrojmi a jednostrannej orientácie na materiálny blahobyt nie je žiadnou tragédiou. Naopak, môže priniesť dokonca vyššiu kvalitu nášho života.

Rozhovor vznikol pre 25. číslo časopisu ĎalEKOhľad, venované mediálnej výchove a programu Mladí reportéri pre životné prostredie (www.mladireporteri.sk)