Horčinka horká

Latinské pomenovanie tejto rastliny Polygala amara je odvodené z gréčtiny. Slovo polys znamená v preklade veľa a gala mlieko. Súvisí to s tým, že v minulosti sa verilo, že po konzumácii tejto rastliny kozy a kravy dobre doja. Podľa jej rodového mena je nazvaná celá čeľaď horčinkovité (Polygalaceae), do ktorej ju botanici zaraďujú. Druhový názov súvisí s výrazne horkou chuťou jej listov, ktorá je podstatným rozlišovacím znakom od ostatných druhov v rámci rodu horčinka.

Horčinka horká

foto: Ing. Vladimír Boža

Podľa dĺžky života patrí horčinka horká k trvácim bylinám, pretrváva bohato rozkonáreným tenkým podzemkom. Z neho vyrastá jednoduchá nízka olistená stonka, ktorá dorastá iba do výšky 10 – 20 cm. Pozorovateľ si ľahko všimne úhľadnú prízemnú ružicu listov elipsovito - vajcovitého tvaru, ktoré majú tuhú konzistenciu. Stonkové listy sú zreteľne menšie, podlhovasté až kopijovité. Čepeľ listov je celistvá, žilnatina perovitá – výrazná je však iba hlavná žila, ostatné sú iba ťažko viditeľné. Drobné kvety vyrastajú v hustom strapci. Každý z nich je zložený z kališných lístkov i korunných lupienkov modrej, modrobielej až modrofialovej farby. Kvitne od mája do júla, opeľujú ju včely. Plody – krídlaté tobolky – rozširuje vietor.

Horčinka horká rastie v trsoch. Vyskytuje sa roztrúsene po celej strednej a južnej Európe. Rozšírená je najmä na vápencoch od nížin až po alpínsky stupeň. Fotografia ju zachytáva v lesoparku Baba pri Svite.

Horčinka horká (Polygala amara) rastie v trsoch

Horčinka horká patrí k liečivým rastlinám známym už v dávnej minulosti od čias antiky – poznal ju už Plínius v prvom storočí nášho letopočtu. Zmieňuje sa o nej i Dioscoridesv diele De Materia Medica z roku 512 nášho letopočtu – prvom zachovanom ilustrovanom herbári, ktorý zostal základom pre poznávanie rastlín až do sedemnásteho storočia. Obaja autori jej prisudzovali okrem už spomínaných laktačných účinkov (tvorba mlieka a vylučovanie mlieka z mliečnej žľazy cicavcov) aj jej využitie pri liečbe pľúcnych a prsných chorôb. Podobne ju využívali i v stredoveku a ako liečivo je známa od 18. storočia, i keď v súčasnosti už v oficiálnej medicíne patrí k zastaraným. Uplatnenie však má stále v ľudovom liečiteľstve. V čase kvitnutia sa zbiera vňať, niekedy aj s koreňom, ktorá má intenzívne horkú chuť, pretože obsahuje horčinu polygamarín a saponíny. Odporúča sa pri liečbe chorôb dýchacích ciest a tráviacej sústavy. Vodné výťažky z tejto byliny sa pre svoje antibakteriálne účinky využívajú na kloktanie. Pozitívom je, že po jej použití neboli doteraz zaznamenané žiadne nepríjemné vedľajšie účinky.