BIO spotrebiteľ

Hospodárenie s láskou

09.11.2004 00:00
Paľo Ziman (1969) je známy ako zanietený ekologický aktivista, zakladateľ Dubnickej environmentálnej skupiny, propagátor separovaného zberu a triedenia odpadu v Dubnici nad Váhom. Pred šiestimi rokmi zamenil mesto za lazy. Logicky sa teda natískala prvá otázka:
Čo predchádzalo rozhodnutiu opustiť mesto a žiť na lazoch?
Pavol Ziman odpovedá:

Už počas pôsobenia v DES-e (Dubnickej environmentálnej skupine) sme hľadali alternatívu nejakého trvalo udržateľného alebo prijateľného života v meste. V zásade to rozhodnutie vyplynulo z dlhodobej skúsenosti, z množstva informácií, aj preto, že som sa stal vegetariánom, pretože som sa chcel zdravšie stravovať. Ale ako sa stravovať zdravšie, keď nevieš, čo kupuješ v obchode, čo je v tých potravinách, keď ani ekoznačkám sa nedá 100% veriť. To rozhodnutie ísť sem, ísť preč z mesta bolo teda pokusom o sebestačnosť a zdravší život, o nejakú lepšiu alternatívu - hľadať alebo skúšať žiť a hospodáriť slobodne, a pokiaľ to pôjde, ukázať iným, že sa to dá, a že sa netreba báť urobiť ten krok “do neznáma”, z mesta sem. Lebo veľa ľudí sa dnes s takou myšlienkou pohráva.

V Paľovej záhrade
V Paľovej záhrade
Keby si mal porovnať svoj život ekologického aktivistu, keď si pôsobil v Dubnici so svojím terajším životom - v ktorej role podľa teba viac prispievaš - k obecnému blahu, k záchrane sveta?

(bez zaváhania) No ja si myslím, že teraz. Keď som bol v Dubnici a snažil som sa byť “aktívny”, prispieť aj k záchrane sveta, boli aj nejaké pozitívne výsledky – ale keď som to porovnal s vynaloženou prácou, ktorú sme do toho dali, tak to bolo nič. A tie výsledky sú tiež iba také kompromisy, také, aké nemenia ten chod, neznamenajú zvrat k lepšiemu - aj keď aj to je často otázne, čo je lepšie. Tu mám pocit, že nie som síce “aktívny” záchranca sveta, nemám výsledky v tomto smere, ale čo je pre mňa dôležitejšie - ničím stokrát menej, ako som ničil v meste - pretože či som chcel alebo nie, musel som používať veci, ktoré ničia životné prostredie a ktoré sú deštruktívne a musel som robiť kompromisy. Človek musí robiť kompromisy aj tu - ale tu je to mnohonásobne menej, ako v meste - tam si musíš kupovať potraviny, tie sú zabalené, produkuješ odpady, podporuješ chemický priemysel, podporuješ konvenčné poľnohospodárstvo, ktoré nie je ideálne. Keď chceš žiť v meste, musíš pracovať, lebo potrebuješ peniaze, platíš dane, podporuješ štát, ktorý možno potrebujeme - ale nemyslím si, že táto forma je ideálna. Nepotrebujem dopravný prostriedok, nepodporujem transport potravín a čoho všetkého, dalo by sa menovať tisíc vecí, čo vlastne človek v meste musí, či chce či nechce robiť. Takže ja mám pocit, že možno neprodukujem toľko aktivít ako keď som pôsobil v Dubnici, ale ničím menej a keď to dám na váhy, svoj súčasný spôsob života uprednostňujem.

Aké je tvoje súčasné zamestnanie, povolanie, považuješ sa za ekologického poľnohospodára?

PZ: Oficiálne som dobrovoľne nezamestnaný. Ale snažím sa nezaradiť nikde, pretože nemám rád okienka a chlieviky. Snažím sa tu žiť tak, ako si myslím, že je dobre alebo čo najlepšie. Snáď najbližšie mám k tým starým malým gazdovstvám, pretože žili sebestačne a z tej trošky, čo mali navyše si mohli kúpiť veci, ktoré nedokázali sami vyrobiť. Ale ani to už dnes nemôže byť ono, pretože tá dedina tak nefunguje - lebo predtým si tí ľudia mohli pomôcť navzájom a mnohé práce sa robili spoločne a teraz to tu tak už nie je.

Bezorebné pestovanie zemiakov
Bezorebné pestovanie zemiakov
Myslíš si, že je možné, že takéto gazdovstvá sa zasa rozrastú a že je šanca, že sa tá vzájomná spolupráca v dedine a v krajine obnoví?

PZ: Ja by som bol veľmi rád, keby sa tu aspoň určité percento ľudí vrátilo k hospodáreniu. Lenže tá poľnohospodárska práca je neohodnotená, ceny potravín sú strašne nízke, a hospodáriť je v takej situácii strašne ťažké. Určite by to bolo dobré, pretože v krajine zarastá v podstate všetko - a trebárs Kozáci (Karpatské ochranárske združenie altruistov) chodia a kosia lúky v Karpatoch - pritom sa dajú tie lúky krásne vypásať, seno sa len vyhadzuje, a pritom dá sa pekne využiť. Aj ľudia pália seno, slamu... Je to škoda. Ale ak by tu bolo už viacej rodín, alebo viacej takýchto hospodárstiev, gazdovstiev, tak už by sa dalo navzájom si pomôcť. Teraz sú tu ešte dva domy, kde sú ľudia, ktorí sa snažia žiť podobným spôsobom ako my, a funguje to – sem - tam prídu pomôcť oni mne, alebo idem ja im, keď potrebujú. Ale keby nás bolo viac, bolo by lepšie.

Prečo je stále viac statkov, gazdovstiev, ktoré tu na lazoch pustnú?

PZ: Vo veľkej miere je to možno aj nezáujem ľudí znova sa k tomu vrátiť. Ja som mal napríklad šťastie, mal som možnosť kúpiť ten dom a začať hospodáriť, ale nie každý má tú možnosť a ceny sú vysoké, takže je to problém. Čiže tí, čo by chceli, nemajú peniaze a tí, čo by možno na to mali, tí zase nechcú. A domy si kupujú chalupári, ktorí väčšinou stihnú preplatiť tých, ktorí by si chceli kúpiť dom na hospodárenie. A je to aj ľahostajnosť tých, ktorí predávajú - často sú to už dedičia po starousadlíkoch, ktorí nemajú už žiadne väzby k tomu miestu, možno ani nežijú v tej dedine a proste to chcú predať za čo najviac peňazí. Nezaujíma ich, či tá dedina bude vymierať alebo nie...

Prečo tu ľudia vlastne prestali hospodáriť?

PZ: Podľa mňa to bolo tým, že sa zobrali pôdy do družstva. No a dneska, keď je aj možnosť opäť hospodáriť na vlastnom, už bude ručne hospodáriť málokto - každý chce hospodáriť moderne, tým konvenčným štýlom - mať traktor, kombajn a všetko. Ale to je všetko drahé, pri súčasných cenách potravín sa to neoplatí, navyše je to aj riziko - neurodí sa... A dôvod je aj ten, že už z Juhu prídu lacné potraviny. (Pritom aká situácia je na Juhu, či tam tí ľudia majú dosť potravín tiež, to je otázka, to neviem.) Napríklad keď si vezmeš ovocie - z Grécka, Turecka, Izrael, Španielsko, Portugalsko. A naše jabĺčka, tie hnijú a sú nepredajné, sady u nás pustnú, zarastajú, pretože o naše jablká nie je záujem, nikto jablká kúpiť nechce, pretože každý chce v obchode pekné, ktoré sú každé jedno ako druhé, ale.... Zase je to tým, že ľudia veria tomu, že čo je v obchode, to je dobré. S tým, že ľudia nevedia, nemajú informácie o kvalite a zaujíma ich iba kvantita a cena a je im jedno, či je to a ako je to postriekané alebo nie.

Sluší im to
Každopádne to, že sa menej ľudí venuje poľnohospodárstvu je dané mechanizáciou poľnohospodárstva, čiže nie je nutné, aby sa toľkí ľudia tomu venovali. Ale je to zase otázka kvality - pretože je iné, čo v záhrade obrobím rukou a iné, čo prebehnem rotalátorom alebo mašinou. Alebo keď porovnáš kosenie kosačkou a kosou. Keď kosíš kosou tak, prejdeš očami každý centimeter tej lúky, vidíš, čo kosíš, vidíš, čo tam žije a rastie a keď kosíš kosačkou, nemáš čas, ideš, aby si sa držal riadku, a vlastne potom ani nevieš, čo tam máš.

Poznámka autora: Pokračovanie rozhovoru si môžte prečítať zajtra, 10. novebra 2004.






Hodnotenie: 80%, 2 hlasy Ako veľmi sa Vám páči tento článok? Dajte mu svoj hlas.

Richard MedalVyštudoval učiteľstvo Biológie – Chémie na Přírodovědecké fakultě Univerzity Karlovy v Prahe. Od skončenia školy sa zaoberá environmentálnou výchovou – ako pedagóg v škole, mimo školy, cez prázdniny, s deťmi, mládežou, učiteľmi...

Súvisiace články


Diskusia: Hospodárenie ...



    Pridať názor na článok





    BIO magazín

    Novodobí lazníci



    Najčítanejšie v rubrike



    Tento web používa na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Viac informácií