Nová charta dieťaťa: „Každé dieťa by malo mať právo navštevovať školu, ktorá je láskavou komunitou detí, učiteľov a rodičov, a nie továrňou na vedomosti.“

Moja skúsenosť v oblasti vzdelávania je zameraná predovšetkým na Malú školu, ktorú som založil v roku 1982. Môj syn mal vtedy 10 rokov a čoskoro mal ísť na strednú školu. Vyzeralo to tak, že bude cestovať viac než hodinu každé ráno a večer na strednú školu, ktorá bola 15 míľ vzdialená od našej dediny. Predstava, že bude každý deň dve hodiny cestovať – a žiť život dochádzajúceho v 11 rokoch – ma priviedla k úvahe, že toto nie je druh vzdelania, aký chcem pre svoje dieťa. Po druhé, do Hartlandu som prišiel preto, aby som žil vo vidieckej komunite, a posielať svoje dieťa preč z tejto komunity nebolo to, čo som si prial. A keby aj išiel do tej školy, bol by sa potýkal so vzdelaním, ktoré bolo veľmi akademické, príliš orientované na skúšky a zamestnanie, avšak ja som chcel, aby vzdelanie bolo objavovaním jedinečného nadania každého dieťaťa.

Zvolal som stretnutie a asi 30 ľudí prišlo do môjho domu. Rozprávali sme sa všeobecne o situácii v školstve a zvlášť o najbližšej strednej škole. Školu navštevovalo 1500 detí a v každej triede bolo vyše 30 študentov. Dieťa je len číslom v škole takejto veľkosti. Keď sa naša diskusia chýlila ku koncu, rodičia deviatich detí mali dosť odvahy povedať, že ak by bola založená v dedine nová škola, poslali by svoje dieťa tam. Takže, takto to vyzeralo: deväť detí bolo dosť na to, aby sme mohli založiť školu.

V tom čase bola v dedine na predaj kaplnka metodistov. Aj keď som nemal žiadne peniaze, išiel som na aukciu. Vložiac do projektu svoju vieru, licitoval som za kaplnku a dostal ju za 20 000 libier, čo nebolo príliš drahé, a v priebehu šiestich týždňov som vyzbieral celú sumu. O sedem mesiacov neskôr, v septembri 1982, sme otvorili najmenšiu školu v UK, s deviatimi deťmi. A nazvali sme ju Malá škola.

Keď sme začali Malú školu, pýtali sme sa samých seba, „Aký typ školy chceme?“ Rozhodli sme sa navrhnúť naše osnovy v troch častiach. Tretina bude akademická a intelektuálna, vrátane prírodných vied, matematiky, angličtiny a francúzštiny – všetko čo človek potrebuje pre akademické vzdelanie. Ďalšia tretina sa bude zameriavať na imaginatívne témy ako umenie, kultúra, hudba a maľovanie. Zvyšok bude praktický a ekologický. Bude zahŕňať telesnú výchovu, environmentálnu výchovu a manuálnu prácu ako záhradníčenie, varenie a práca s drevom.

Tiež sme sa rozhodli, že by sme chceli, aby naša škola učila tri základné veci, ktoré potrebuje každý človek. Jednou z týchto potrieb je jedlo. Sotva sa nájde nejaká iná škola v UK, ktorá učí deti ako pestovať plodiny, pripravovať alebo podávať jedlo alebo ako umývať riady. Takže, aby sme zabezpečili, že každé dieťa sa naučí o jedle, naši učitelia a deti pracovali spolu na tom, aby zmenili kuchyňu na triedu.

Po druhé, všetci potrebujeme oblečenie. Ale len niekoľko málo škôl učí žiakov ako si zašívať oblečenie, ako navrhovať oblečenie, ako priasť, ako tkať, ako šiť. Rozhodli sme sa teda naučiť deti praktické zručnosti ako pradenie, tkanie, zašívanie, navrhovanie a šitie šiat. Niekoľko našich detí sa stalo veľkými krajčírmi alebo odevnými návrhármi. Tretia vec, ktorú potrebujeme, je bývanie. Avšak, dnes školy neučia deti ako položiť základy, postaviť strechu, a základy inštalatérskej a elektrikárskej práce. V Malej škole sme tieto praktické zručnosti zahrnuli do osnov.

Išlo nám aj o to, že oficiálny školský systém bol v tom čase založený takmer výlučne na výučbe v triede. Pre nás bolo ale dôležité, aby sa deti učili nielen o prírode, ale aj z prírody. A aby sa človek mohol učiť z prírody, musí byť v prírode. Vzdelanie je príliš často antropocentrické. Škola nás učí o prírode len preto, aby sme ju vedeli využívať alebo ovládať. Cítili sme, že príroda ako učiteľ by mala byť rovnako dôležitá ako učiteľ v triede. Preto sme sa rozhodli, že najmenej raz do týždňa naša trieda bude vonku. Blízka rieka, lesy a vtáky budú našimi učiteľmi.

Pre mňa je dôležité, aby vzdelanie malo ľudský rozmer. Škola by mala byť komunita a nie len továreň na vedomosti – komunita detí, rodičov a učiteľov, ktorí sa navzájom poznajú a ktorí pracujú, oslavujú a rozvíjajú myšlienky spolu. Ale aby sa to mohlo stať, škola nemôže byť príliš veľká.

Princíp vzdelania s ľudským rozmerom je novou chartou potrebnou pre všetky deti. Vlády povedia, že malé školy sú neekonomické. V prvom rade, nie je to pravda. Zohľadniť treba skryté náklady veľkých škôl. Ale aj keby to bola pravda, že veľké školy sú menej nákladné, mne sa jedná o dlhodobý účinok masového vzdelávania na budúcnosť detí. Je správne, ak spoločnosť obetuje záujmy detí v mene ekonomických úspor? Prvým princípom novej detskej charty je mať školy, ktoré fungujú ako priateľská, starostlivá a podporujúca komunita pre všetkých. To sa nemôže stať v obrovských školách, ktoré pripomínajú fabriky. Žiadna škola by nemala mať viac ako 200-300 detí.

Z deviatich detí na začiatku Malej školy sme sa rozrástli postupne na 15, 20 a potom na 35, čo je maximálny počet žiakov, aký mohla naša škola z hľadiska obmedzených priestorov a zdrojov uspokojiť. Na každých osem detí môžeme mať jedného učiteľa na plný úväzok, takže keď máme 35 detí, máme na škole ekvivalent piatich učiteľov na plný úväzok. Okrem toho, máme veľa miestnych ľudí – skúsených remeselníkov, hudobníkov, umelcov, spisovateľov, básnikov, maliarov a záhradníkov – ktorí prichádzajú učiť na dve hodiny až celý deň každý týždeň.

Aby sme pokryli náklady na školné, žiadame rodičov o dar, radšej ako o poplatok. Ak chce farmár prispieť produkciou, ako napr. zemiakmi alebo palivovým drevom, namiesto finančného daru, je to v poriadku. Ak má niekto čas robiť dobrovoľnú prácu na škole, ako ozdobiť budovu, opraviť strechu alebo robiť záhradnícke práce, to je tiež možné. Snažíme sa tiež získavať finančné prostriedky od neziskových organizácií a nadácií; tiež organizujeme večierky a pripravujeme a podávame obedy alebo večere pre 200 až 300 ľudí na verejných akciách. Takto zbierame peniaze, ktoré potrebujeme.

Od založenia Malej školy v roku 1982 máme okolo 300 absolventov. Podarilo sa to, čo sme chceli - majú sebadôveru a veľa praktických zručností. Môj syn v pohode uvarí jedlo pre desať alebo dvadsať ľudí, lebo sa to naučil v škole. Naším cieľom vždy bolo vybaviť deti do života nielen po intelektuálnej stránke, ale aj duchovnej fyzickej, emocionálnej a praktickej. Zároveň, deti z Malej školy nemajú žiadny problém dostať sa na univerzity – skúšky zvládnu tak ako iní študenti.

Vzdelanie nie je len o príjme informácií. Je o účasti v procese života. Konvenčné vzdelanie predpokladá, že deti prichádzajú akoby nevedomé, že nič nevedia a že musíme použiť knihy naplnené vedomosťami aby sme dieťaťu dali informácie. Môj názor je, že dieťa je ako žaluď. Tak ako žaluď je schopný stať sa dubom, dieťa je schopné stať sa plne rozvinutou ľudskou bytosťou. Nemusíme žaluď učiť, ako sa stať dubom. On vie ako. Rovnakým spôsobom, dieťa vie, ako sa stať ľudskou bytosťou. Úloha učiteľa a rodiča je podobná ako lesníka alebo záhradníka – podporovať, povzbudzovať, chrániť, inšpirovať a poskytovať. V prípade žaluďa, poskytujeme vodu a nejaký prístrešok. Poskytujeme malú podporu, aby vietor neodvial malú sadeničku. Rovnako aj škola, komunita a rodičia poskytujú deťom podporu.

Podľa Oxfordského slovníka, slovo vzdelanie (education) pochádza z latinského „educere“, čo znamená inšpirovať, vysvetľovať, rozvíjať zvnútra a evokovať. Dub sa nedostane do žaluďa zvonka, ale vyrastie z neho. Rovnakým spôsobom aj básnik, maliar, spisovateľ, hudobník, záhradník alebo gazda vyrastie, rozvinie sa z dieťaťa: tieto nadania nie sú do dieťaťa vložené zvonka. Toto je veľmi podstatné v pedagogickom prístupe, ktorý prijmeme, aby sme poskytli deťom holistickejšie vzdelanie. Spiritualita, intelekt, umenie, kultúra, estetika – všetky tvoria základ holistického pohľadu.