Ako na odpad v paneláku?

Prvý krok

Začala som s papierom. Po sťahovaní sme ho mali neúrekom – škatule, noviny, v ktorých bolo zabalené sklo, obaly z nových spotrebičov. Na balkón som dala škatuľu na „papier“ a tak sme urobili prvý krok. Noviny, nekonečné letáky, bločky z obchodu, krabičky z čaju... Pri viazaní tretej škatule zazvonil zvonček. „Dobrý deň, teta, nemáte náhodou nejaký papier do zberu. Máme v škole súťaž, viete?“ Tak tomu hovorím byť v pravý čas na pravom mieste. Medzi tým sme sa zoznámili so susedovcami, ktorí majú školopovinné deti, takže im papier odkladáme.

Pred panelákmi máme našťastie kontajnery na PET fľaše a sklo. Postupne sme začali odkladať hliníkové viečka z jogurtov, zakysaniek a pod., konzervy, viacvrstvové obaly z mlieka a džúsov a tužkové batérie.

Triediť odpad nie ani ťažké ani vyčerpávajúce. Jediný problém, ktorý musí človek vyriešiť, je „koncovka“ - teda kam s vytriedenými surovinami.

Koncovka nášho odpadu z paneláku

Čo sa týka spomenutého hliníka, konzerv, viacvrstvových obalov a monočlánkov, naša domácnosť je napojená na Zberocentrum Fakulty ekológie a environmentalistiky, o ktorom píše Miloš Veverka. Prakticky to znamená toto: na balkóne máme naše minizberocentrum, čiže:

• škatuľa na papier,
• pod ňou drevená debnička zo zelovocu na viacvrstvové obaly,
• ďalšia na PETfľaše,
• pod ňou posledná rozdelená na časti konzervy, hliník a monočlánky.

(Na jar budeme balkón maľovať, tak debničky plánujem nahradiť komodou alebo skrinkou, na ktorej sa bude dať sedieť. Domácim kutilom sa medze samozrejme nekladú.)

Či idem s „odpadkom“ 3 kroky smerom k balkónu alebo 3 kroky k odpadkovému košu je naozaj energeticky jedno. Umytie hliníkového viečka či škatule od mlieka ma tiež ešte nikdy nezložilo na lopatky.

Keď je plná škatuľa na papier, previažem ju a položím susedom na dohodnuté miesto. Ostatný vytriedený „odpad“ stačí asi raz za mesiac alebo aj za dva vložiť do ruksaku a v rámci prechádzky odniesť na fakultu (pre predstavu: okolo 30 krabíc z litrových džúsov váži približne 1 kg, takže horského nosiča nám skutočne netreba).

Staré či nepotrebné lieky odovzdávame v miestnych lekárňach – príležitostne, cestou okolo.

Mami, chcem sliepočku

Otázka nášho bioodpadu bola dlho nevyriešená. Najmä na materskej sme ho mali neúrekom. S nechuťou som hádzala šupky do koša. „Mami, chcem sliepočku,“ prosíkalo naše sotva rozprávajúce dieťa. „Sliepočkám dať papať, ako u deda, mami...“

Hm. A tak sme do vedierka odkladali počas varenia papanie pre sliepočky, malého som nasadila do kočíka a zazvonili sme pri najbližšom rodinnom dome pri našom sídlisku. Neviem, čo si domáci mysleli pri našej prosbe... ale už niekoľko rokov v rámci prechádzok k nim chodíme zaniesť vedierko s „krmivom“ a berieme si prázdne na naplnenie.

Milo nás prekvapilo, že nám „gazdiná“ začala z času na čas dávať do vedierka vajíčka. Skamarátili sme sa aj so psíkom a mačičkami.

Ďalšie kroky

Môj systém triedenia odpadu nie je dokonalý. Na každej ceste treba spraviť krokov neúrekom. Ako sa kráča Vám vo Vašom meste/obci? Nepremýšľajme nad tým, ako by sa nám šlo na bicykli, motorke, aute či kolobežke. Ako by sme si vykračovali, keby tá cesta bola rovná a kto ju má vyrovnávať a kto za čo môže.

Skúste sa podeliť s nami, ostatnými, AKO TO S VAŠÍM ODPADOM ROBÍTE VY U VÁS.