• Čo sa vlastne 19. novembra v Tatrách (a nielen tam) stalo?

Aj keď totálne zničenie alebo značné poškodenie 12 600 hektárov lesa môže pripadať väčšine ľuďom ako katastrofa, môžem Vás všetkých ubezpečiť vtom, že to bol iba jeden z pravidelne sa opakujúcich prírodných javov. Zásadne nemôžem súhlasiť s tým, aby „disturbancie“ v akomkoľvek prírodnom systéme boli označované za ekologickú katastrofu.

Veterné kalamity sa vyskytovali v prírode od nepamäti a aj územie dnešného národného parku bolo už v minulosti takýmito udalosťami postihnuté. Oblasť Tatier je pravidelne (raz za niekoľko desaťročí) postihovaná padajúcimi špecificky smerovanými studenými vetrami tzv. tatranskou bórou, ktorá práve z dôvodu prepadu cez tatranské hrebene dosahuje vysoké rýchlosti.

Žiadnemu vzdelanému človeku, ktorý vie čítať medzi riadkami, neujde, že celá následná hystéria už vôbec nebola o samotnej udalosti, ale len a len o jej veľmi spornom ekonomickom využití, a to spôsobom ktorý do „systému“ vnáša ďalšie nestability.

Samotné správy Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC) konštatujú, na základe klimatických scenárov, dokonca zvýšenie výskytu extrémov počasia – povodní, dlhých období sucha, víchríc ... pre Európu v 21. storočí.

Okrem iného, tak ako horúčka je autoregulačnou reakciou organizmu na začiatku ochorenia a žiadny rozumný človek s ňou nebojuje, tak aj Tatry dostali prudkú horúčku, ktorá síce mnohých prekvapila, ale ktorá má naštartovať istý ozdravný proces. Vládny výbor pre Tatry však navrhol, v záujme urýchlenia priebehu choroby, napchať pacienta antibiotikami a tvrdí, že vie všetko o ňom, o účinkoch antibiotík a ich kontraindikáciách. Mimovládny výbor Naše Tatry, ktorého som členom, tvrdí, že predchádzajúce liečenia pacienta ukázali, že pacient antibiotika zlé znáša a je dostatočne silný na to, aby chorobu zvládol sám.

Podľa môjho názoru krátkodobé riešenia prinášajú dlhodobé dôsledky. História pozná desiatky takýchto prípadov od environmentálnej roviny – použitie DDT až po politickú rovinu – napr. Mníchovská dohoda, kde práve krátkodobé riešenia vyvolali rozsiahle dlhodobé dôsledky.

• Dalo sa predísť takým veľkým škodám?

Povedať, že škody by boli o toľko a toľko menšie za iných podmienok, by bolo špekuláciou. Faktom však ostáva, že spoločnosť, nielen Slovenská, neustále rieši iba dôsledky rôznych udalosti a nikto nemá odvahu vyvolať diskusiu o príčinách, pretože by to nabúralo podstatu celého ekonomického systému sveta a taktiež narušilo lineárne myslenie ľudí, ktoré žiaľ podporuje aj systém výchovy a vzdelávania.

Príčinou 300 tisíc mŕtvych a nezvestných v Ázií nebol len nedostatočný varovný systém, ale aj likvidácia prakticky 90 % pobrežných mangrovnikových lemov v oblasti a deštrukcia (sprieplavnenie v niektorých úsekoch) koralových útesov, ktoré v zmysle základných fyzikálnych zákonov rozkladali dynamickú energiu vĺn a tým tlmili jej ničivé účinky na pobrežie. Mangrovníkové pralesy boli likvidované práve kvôli cestovnému ruchu a to jednak priamo – výstavba pobrežných destinácií a to stále bližšie k pobrežiu, a jednak nepriamo – chov garnátov v umelých chovoch pre uspokojenie turistického dopytu. Ďalej, ako som už spomenul to bola turizmom vyvolaná zmena štruktúry osídlenia územia.

Príčinou deštrukcie 12 000 hektárov v Tatranskom národnom parku bolo aj zlá veková a priestorová štruktúra porastov, nepôvodnosť ekotypov smreka (v minulosti bol dovezený z terajšieho územia SRN), otváranie porastových stien, oslabenie porastov vplyvom imisnej záťaže a dovolím si tvrdiť, že príčinou bola aj samotná línia Cesty slobody, ktorá generovala isté veterné turbulencie (zasiahnutá oblasť je praktický totožná so smerovaním tejto cesty), čiže všetko antropogénne vyvolané príčiny.

Bolo by fajn, ak by ľudia začali vnímať svet v súvislostiach. Udalosti sa neodohrávajú „len tak“ z ničoho nič, majú množstvo príčinných súvislostí, ktoré nechceme „čítať“ a akceptovať desaťročia dopredu. Dostať rakovinu, mať problém zo srdcom ... nie je taktiež dôsledkom danej chvíle, je to výslednica celej rady príčinných súvislosti.

• Prečo nie je dobre vyťažiť všetko drevo?

Kvôli odpovedi na túto otázku, nemusím „ohurovať“ žiadnymi vedeckými údajmi, pretože odpoveď je úplne jednoduchá: „Lebo je to národný park.“ Zákon NR SR č. 543/2002 Z. z. v § 19 ods. 1) definuje Národný park ako: „Rozsiahlejšie územie, spravidla s výmerou nad 1 000 ha, prevažne s ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou alebo v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriace nadregionálne biocentrá a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, v ktorom je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti ...“

Kde inde chcete pozorovať vývoj lesa (a medzi fázy v jeho vývoji patria aj veľké veterné a lykožrutové kalamity), študovať ekosystémy, učiť sa od prírody ... ak nie v národnom parku?

Národné parky sú katedrálami prírody. Nikoho normálneho nenápadne dať modernisticky zreštaurovať stáročné sakrálne stavby, postaviť na ich mieste supermarket ... nakoľko sú súčasťou kultúrneho dedičstva. Prírodné dedičstvo však pre nás nemá žiadnu cenu a máme tendenciu neustále „vylepšovať“ niečo, čo prešlo stovkami miliónov rokov evolúcie, cestou pokusov a omylov, cestou ktorá generovala dokonalosť.

V Národnom parku Bavorský les v SRN, ktoré postihli taktiež vetrové kalamity (od 18. storočia ich bolo 90) a následne 4 000 hektárov zničil lykožrút, je dnes 12 000 hektárov (z 24 000 hektárov) bezzásahový - nie je tu povolená žiadna exploatačná ľudská činnosť. Do roku 2017 bude bez zásahu človeka 20 000 hektárov. Počas obdobia do roku 2017 správa národného parku bude likvidovať na tomto území (8 000 hektárov) všetky ľudské vplyvy napr. regulácie tokov. Viete si predstaviť také niečo u nás? Riaditelia národných parkov v Nemecku sú lesníci, ktorých základnou filozofiou je fakt, že po vyhlásení národného parku je hodnota dreva nula. Ich prístup k lesu je úplne iný.

Musím podotknúť, že strašenie ľudí, že prijatie zonácie Tatranského národného parku je spojené s ďalšími obmedzeniami je klamstvom. Zonácia znamená, že je tu národný park pre ľudí, pre ľudí, ktorí chcú pozorovať divočinu, ktorí majú záujem o poznávaciu a zážitkovú turistiku. Ja osobne by som pustil ľudí všade (aj do oblasti, ktoré sú v tejto chvíli zavreté), za určených podmienok. Nech idú, vidia, precítia. Som za národný park pre ľudí, ale nie pre lesné stroje a megalománske projekty. Vo svete, kde sa obrovským tempom strácajú prírodné hodnoty, kde sa unifikuje kultúra, gastronómia, ponuky cestovných kancelárií ... čoraz viac ľudí hľadá netradičné zážitky – pozorovanie veľrýb, prácu na farme, pobyty spojené s výukou tradičných remesiel ... pozorovanie divočiny.

V NP Bavorský les, po ujasnení čomu a komu má národný park slúžiť, priemerný výnos 400 EURO/hektár dosahovaný pri hospodárskej činnosti sa zvýšil na 4 000 EURO/ha z turizmu. Občianske združenie nášho typu pôsobiace v Bavorskom lese v jedinom roku odlektorovalo 700 skupín v rámci tzv. lesnej poznávacej turistiky. Ľudia chcú vidieť ako vzniká les. Vracajú sa po rokoch, aby pozorovali zmeny. Ich návraty umožňujú existenciu lokálnej, trvalo udržateľnej ekonomiky – malých rodinných penziónov, pekárni, kaviarni, ... ktorá je situovaná nie v srdci národného parku, ako je tomu u nás, ale v podhorí. Nie som zástancom tatranského poňatia cestovného ruchu a nadnárodnej ekonomiky, kde nejde o vzťah, rodinné tradície, ale o rýchle generovanie zisku.

Nedá mi nespomenúť, že verejnosti posúvané tvrdenie, že „ochranári“ žiadali nechať celú kalamitu v Tatranskom národnom parku ležať nespracovanú a absolútna lož, ktorú šíril dokonca minister pôdohospodárstva.

Štátni ochranári zo Správy TANAPu aj dobrovoľní ochranári z mimovládnych organizácií naozaj od začiatku žiadajú, aby sa nechávala popadaná biomasa na mieste v čo najväčšej miere – záleží však od lokality: Nezasahovanie a ponechanie všetkej biomasy žiadajú iba v navrhovanej, ekologicky kľúčovej zóne A, ktorá tvorí len 8 (osem!) percent = 250 ha z celkových približne 12 000 ha tzv. kalamitnej plochy. Podľa dohody Správy TANAPu a Štátnych lesov TANAPu mohli lesníci a spracovatelia kalamity už od konca januára odvážať drevo zo zhruba 90 % kalamitného územia, pričom zo 61 % celkovej plochy mohli odstrániť všetku popadanú biomasu bez obmedzenia. Na zvyšnej približne tretine zasiahnutého územia mali ponechať len 30 % biomasy (zóna B), resp. 10 % biomasy (malá časť zóny C – 9 % celkovej plochy). Ak by sa od prvého dňa spracúvalo výhradne len nekonfliktných 61 % plochy (kde je zároveň aj najväčší pohyb ľudí), ani dnes by ešte nebola vyčistená celá táto plocha. Lesníci zo ŠL TANAPu sa však od začiatku snažili dostať aj do najprísnejšie chránených území, čím logicky vyvolali konflikt s ochranármi. Je osobne to pokladám za jasnú demonštráciu sily a provokáciu.

Zónou A v zasiahnutom území sú značne izolované doliny Tichá a Kôprová (s najzachovalejším lesným komplexom) a zopár menších plôch v iných národných prírodných rezerváciách (chrániacich napr. vzácne mokrade) s najprísnejšími stupňami ochrany prírody 4 a 5 podľa zákona. Pohyb ľudí je v nich preto značne obmedzený. Ekologické požiadavky ochranárov sa tak kryjú s najnižším rizikom vzniku požiarov. Nielen z územia Tatier je totiž známe, že najčastejším požiarnym faktorom je človek. Či už pri turistike, hrách detí alebo pri ťažbe v lese. Pri nej sa na Slovensku bežne spaľujú aj zvyšky po ťažbe – haluzina, čečina a pod., teda najhorľavejší prírodný materiál. Navyše, riziko požiaru taktiež významne zvyšuje slnkom vysušená a vetrom previevaná plocha “vyčistená“ ťažbou. Ochranári preto opakovane upozorňovali na nedôsledné odstraňovanie zvyškov po ťažbe v zóne B a C, kde lesníci realizovali svoju predstavu ochrany pred požiarmi.

V súvislosti so zásahom ŠL TANAPu v Tichej a Kôprovej doline v júni 2005 MV Naše Tatry dôrazne upozorňoval na nízke riziko požiarov v týchto dolinách a mimoriadne vysoké riziko v blízkosti Cesty slobody a ďalších miest intenzívneho pohybu ľudí v TANAPe. Napríklad aj v okolí benzínovej pumpy, pri ktorej neskôr naozaj horelo. Klub stráže prírody v trestnom podnete z 10. 6. 2005 uvádza pumpu na zozname jedenástich požiarom osobitne ohrozených a nespracovaných lokalít. Nezodpovedne sa teda správali subjekty „zodpovedné“ za protipožiarnu ochranu – nielen ŠL TANAPu, ale aj iní majitelia lesov a spracovatelia tzv. kalamity – keď vysoko horľavý prírodný materiál, ktorý mali odpratať, včas neodpratali a naopak, v tom istom čase odpratávali z miest s nízkym požiarnym rizikom to, čo nemali.

• Prečo niektorí ľudia hovoria, že Tatry zomreli?

Pretože to čo vidia už nepokladajú za les. Tatry však naozaj nezomreli. To čo zomrelo bol náš obraz, naša predstava o tom, ako má les vyzerať. Je to rovnaké zjednodušenie ako to, ktoré spoločenský určilo, že ideálom krásy sú ženské parametre 90 – 60 – 90. Pritom každý z nás, mužov, nespočetne krát zažil, že práve tých niekoľko centimetrov hore – dole môže byť tou fascinujúcou odlišnosťou, ktorá nás priťahuje. Nehovoriac o tom, že to čo by nás malo naozaj priťahovať by malo byť akési ženské fluidum, vyžarovanie, možný súzvuk ...

... presne to, čo les robí lesom. Harmónia baktérií, húb, hmyzu, vtákov, mŕtvych a živých stromov ... v dynamickej rovnováhe meniaci sa svet.

Podľa väčšiny ľudí sú žiaľ lesom trvalo stojace stromy a to ešte pekne v rade. K tomu ešte treba pripísať nostalgiu, ktorá vyplýva z krátkosti nášho života. Niektorí z nás totiž naozaj už nikdy neuvidia Tatry aké boli pred 19. novembrom 2004. Tatry však nezomreli.

• Prečo sa nemajú stavať nove zjazdovky, hotely,...?

Problém Tatier nie je v nedostatku ubytovacích kapacít alebo lyžiarskej infraštruktúre, už dnes sú tieto kapacity po väčšinu sezóny nevyťažené.

Problém je v tom, že dovolenka v Rakúsku Vás vyjde lacnejšie ako v Tatrách, v zlej jazykovej vybavenosti obyvateľov, v podnikateľskej nenažranosti Slovákov, v tom, že vo veku globalizácie ponúkame unifikované služby, ktoré nájdete všade vo svete a zakomplexovane potláčame národné aspekty (od gastronómie po kultúru).

Tatry nemôžu byť alpským strediskom, už z dôvodu ich rozmerov - celé Tatry vojdú do väčšej Alpskej doliny, z dôvodu prevažne južne orientovaných svahov s potenciálom zakladania zjazdoviek, nedostatkom vodných zdrojov pre zasnežovacie zariadenia a pod. Megalomániou zničíme skutočné hodnoty Tatier a návštevníci tu prestanú chodiť úplne.

Okrem toho, prieskum verejnej mienky, ktoré na základe zadania Nadácie Ekopolis vypracovala a realizovala spoločnosť TNS (december 2004) ukázal, že 78,4 % obyvateľov si myslí, že rozhodujúce slovo pri obnove Tatier má mať širšia komisia zložená z predstaviteľov vlády, zástupcov akademickej obce, obyvateľov Tatier a ekologických združení, 73,4 % nesúhlasí s tým, aby dochádzalo k zmenšovaniu hraníc chránených území vo Vysokých Tatrách, 56,3 % neschvaľuje použitie chemických postrekov proti lykožrútom, ktoré by mohli poškodiť aj iné organizmy a 45,4 % opýtaných sa prikláňalo k názoru, že ľudia by mali pomôcť obnoviť väčšiu časť tatranskej prírody a menšia časť by sa mala obnoviť sama.

Toto nie je žiadny vymyslený spor, ale veľmi vážna spoločenská križovatka. Ak prehráme spor o Tatry, spor o bezzásahovosť v najvyššom stupni ochrany, prehráme všetko. Už dnes sa objavujú návrhy na zrušenie niektorých národných parkov. Je možné, že o dvadsať rokov nebudeme mať žiadny národný park, ani jeden 300- ročný strom, ani jednu nezregulovanú rieku ..., rovnako, ako nebudeme mať žiadnu skutočnú lásku a dôveru medzi ľuďmi ... to všetko totiž spolu súvisí.

Ak cítime potrebu zrušiť národné parky, tak ich zrušme, ale neoblbujme svet akýmisi slovenskými špecifikami v našich „akože“ parkoch. Vstúpili sme do EU z ktorej chceme iba cicať, ale nedokážeme rešpektovať jej legislatívu a jej hodnoty. Sme európsky ekonomický tiger, ale naše správanie sa voči kultúre a životnému prostrediu je na úrovni rozvojovej krajiny.

• Aká je podľa Teba vízia Tatier?

Pred časom som v jednej ankete povedal nasledovné: „V „zápase“ o národný park ide o oveľa viac než o národný park, ide o to, či budúcnosť nás všetkých, to čo nás obklopuje bude mať ľudský rozmer a bude mať nejaký zmysel.“ Pokúsim sa túto myšlienku rozvinúť.

Po prvé, vnímam územie Tatranského národného parku ako špecifický socio – ekonomický priestor, kde najväčšou hodnotou nie sú postavené hotely, penzióny, chaty ..., ale prírodné fenomény tohto územia. Ľudia do tohto územia neprichádzajú kvôli infraštruktúre, ale práve kvôli prírodným hodnotám. Preto vyvstáva otázka: „Čo dávajú Tatrám tieto zariadenia?“, pretože je viac ako jasné, čo dávajú Tatry - sú predávaným marketingovým produktom. Produktom, ktorý žiadny z tatranských podnikateľov nevytvoril a nikto z nich Tatrám za možnosť ich využívať (a často zneužívať) nezaplatil. Aká by asi bola reakcia podnikateľov v Tatrách, ak by sme zaťažili exkluzivitu ich podnikania „tatranskou daňou“ (nie kúpeľným poplatkom) stanovenou v závislostí od orografického umiestnenia zariadenia? Pričom by šlo o legitímny trhový princíp regulujúci ponuku a usmerňujúci dopyt. Príjem z takejto dane by napr. financoval aktivity Správy Tatranského národného parku.

Po druhé, tatranský cestovný ruch, ktorý sa chce s chuťou rozvíjať, nemá zodpovedanú základnú otázku: „Kto je jeho cieľová skupina?“ Všetci?! Nebuďme smiešni. V súčasnom globalizovanom svete so značným prebytkom ponúk turistických destinácií, sa žiadna z tých, ktoré majú dlhodobú víziu neorientuje na všetky sociálne a ekonomické skupiny návštevníkov. V ekonomike totiž platí, že ak chcete predávať produkt všetkým, tak ho nepredáte nikomu.

Po tretie, priznajme si úprimne, koľko „výrobných prostriedkov“ v regióne Tatier je v rukách miestnych ľudí? Aký vplyv majú miestni ľudia na rozhodovanie veľkých korporácií, na toky financií v regióne a pod.? Pre koho sa stavajú nové bytové jednotky v Tatrách? Aká je demografická situácia v meste Vysoké Tatry?

Po štvrté. Aká je vízia Tatier? Čím majú byť? Doterajšia kombinácia pretrvávajúcich archetypov napr. tradície tatranského nosičstva (ktoré je bez problémov technicky nahraditeľné) s modernou (exkluzívne hotely, golfové ihriská, lanovky a pod.), nie je víziou, je to zúfalstvo hľadania podoby.

Po piate. Či sa to niekomu páči alebo nie, socio – ekonomický rozvoj každého územia je z dlhodobého hľadiská determinovaný práve tou najzraniteľnejšou zložkou – environmentom. Tatranský národný park, aspoň jeho územie, tu nepochybne bude aj o 50 či 100 rokov, otázka je v akom stave budú jeho jednotlivé zložky. Myslím si, že každý z podnikateľov, chatárov, predstaviteľov samospráv by si mal povinne prečítať napr. Národnú správu o zmene klímy alebo Územnú štúdiu Slovenska. Videl by sporné „ochranárske“ otázky a obavy v úplne inom svetle.

Podľa môjho názoru, územie Tatranského národného parku predstavuje unikátnu šancu pre rozvoj zážitkovej turistiky určenej rodinám s deťmi, školským skupinám, turistickým a športovým oddielom a ľuďom v dôchodkovom veku. Vývoj špecifických zážitkových produktov v území tak vysokej prírodnej hodnoty nepredstavuje žiadny problém. Pre rozvoj takejto turistiky je potrebné nechať všetky zariadenia nad Cestou slobody na dožitie a vytvárať cenovo prístupné ubytovacie a stravovacie kapacity na báze malých rodinných firiem v tatranskom podhorí. Malé je nielen krásne a dlhodobo udržateľné, ale slúži predovšetkým ľuďom. A o tých vraj v Tatrách ide najviac.

• Čo môžeme urobiť my, keď chceme pomôcť ochraňovať prírodu v Tatrách?

Táto otázka je veľmi milá vo svojej jednoduchosti. To ako keby ste sa ma pýtali, z čoho sa varí vanilkový puding, aj keď to dobre viete. Riešenia každej jednej životnej situácie, či verejnej alebo osobnej, sa skrývajú vo Vás, vo Vašom prístupe k svetu.

Celá filozofia organizácie ktorú vediem, vychádza z metaforického obrazu Frodovej cesty, inšpirovanej trilógiou J. R. R. Tolkiena „Pán prsteňov.“ Ja osobne, ako aj jadro organizácie, veríme, že Slovensko nepotrebuje pre svoju premenu nič iné, iba mať v každej obci, ulici, štvrti ... „Froda“ – síce spoločensky možno podceňovaného, ale zároveň nesmierne húževnatého, vytrvalého a charizmatického človeka, ktorý nerezignoval na „verejný záujem“ a okolo neho sa vytvorí partia ľudí schopných usmerňovať a chrániť tento záujem vo vlastnej obci, na vlastnej ulici, vo vlastnej štvrti ...“ Množstvo ľudí chce robiť „veľké veci“, málokto si však uvedomuje, že veľké veci sú zložené práve z tých malých. More sa skladá s kvapiek vody, piesková pláž zo zrniečok piesku ... charakter spoločnosti určia milióny drobných každodenných činov jeho obyvateľov.

Mojím najväčším želaním je želanie, aby sa ľudia znovu naučili pristupovať k ľuďom a k životu vo všetkých jeho formách, teda aj k lesu, s pokorou. Aby si uvedomili, že mnoho vecí za ktorými sa denno – denne pachtia nemajú žiadny zmysel a vecí, ktoré každý deň nenávratne strácajú im raz veľmi budú chýbať. Aby prestali používať slovné spojenia: „Je to tak dané ..., Ja nič nezmením ..., Až keď urobím to, tak budem robiť ...“, pretože milióny ľudí už umrelo bez toho, aby čo i len na minútu mali vlastný názor a žili to čo chceli žiť ... Neexistuje žiadne zajtra pre vecí, ktoré majú naplniť naše srdce dnes. A to už nie je iba o Tatrách.

V štáte, kde pravicový diktát vystriedal ľavicovú demagógiu, kde sa denno – denne porušujú ľudské práva napr. v oblasti vlastníctva pôdy a nehnuteľností (nezákonné vyvlastňovania a archeologické výskumy), nehovoriac o environmentálnej legislatíve, sa môže veľmi ľahko stať, že za pár rokov Vás do lesa, na turisticky chodník jednoducho nepustia „záujmy“ niektorých skupín. Každý človek v teréne je totiž svedkom, svedkom toho ako a kto ničí turistické značenie, lesné cesty, parkuje za zákazom vjazdu, ničí pôdny kryt, rastlinné a živočíšne druhy ... najmä robí si vlastný, nie mediálne sprostredkovaný, názor. Režim však nemá rád ľudí s názorom.

Preto ja osobne by som privítal väčšiu aktivitu „bežných ľudí“. V dobe, keď skoro každý má digitálny fotoaparát, je veľmi jednoduché nafotiť videnú situáciu, fotky napáliť na CD a poslať niektorej environmentálnej mimovládnej organizácii, úradu životného prostredia, prípadne podať trestné oznámenie. Nezáujem „bežných ľudí“, ich alibizmus, rezignácia na spoločné veci ... umožňujú presadzovanie sa gaunerizmu v tejto krajine, a to dokonca v podobe krytej štátom.

Dynamika diania v Tatrách je obrovská a nedá sa vystihnúť na niekoľkých stranách. Každému, kto sa o tieto veci hlbšie zaujíma, odporúčam navštevovať nasledovné internetové stránky:

• www.nasetatry.sk (stránka Mimovládneho výboru Naše Tatry),
• www.changenet.sk (stránka neziskových organizácií),
• www.fondtatry.sk (stránka Fondu Tatry pri nadácii Ekopolis),
• www.wolf.sk (stránka LZ VLK).

(podstatná časť rozhovoru bola publikovaná časopise „Ďalekohľad“ a „Malokarpatský diaľkoplaz“, upravené)