Bolo to v časoch, o ktorých môžete rozprávať každému. Nikto pod dvadsaťpäť rokov vám však neuverí. Bolo to v časoch, v ktorých sme mali najväčší počet obyvateľov na jeden banán na svete, v časoch sušienok Indiánky a Marína, v časoch, keď najakčnejšie hry sa neodohrávali vo virtuálnom svete počítačov, ale v reálnom priestore zvanom ULICA. Bolo to v časoch hlinených guličiek, plátených a mrkajúcich bábik, v časoch cukrovej vaty, nedeľného kina .... V časoch, keď sme žili a mysleli podľa textov skupiny Elán, od „Ulica je krásny dom ...“, cez „Kamarát ti prihrávku vráti ...“, až po „Sme valiace sa kamene, nám nezáleží na mene“ (dnes sa ten istý pocit predáva ako „Imidž je nanič, počúvaj svoj smäd“). Neboli sme lepší, boli sme iní.

A tým časom, počas bezsenných nocí, ktoré sa nedajú vopred naplánovať, keď človek rozmýšľa, rekapituluje, spomína a hodnotí, pri fľaši môjho obľúbeného tokajského vína, mi bežia spomienky.

Na kalný, počas povodňových stavov aj sedem metrov vysoký, stĺpec vody rieky Laborec, unášajúci, tak ako Níl, tony a tony sedimentov z Východoslovenskej nížiny.

Na ten istý Laborec, malého chlapca na jeho brehu, s vŕbovým prútom a natiahnutým vlascom za 5 korún ... vraj rybačka.

Na zamokrené lúky pod Vihorlatom so soliternými stromami.

Na Popradské rašelinisko v časoch, keď Poprad bol provinčným mestečkom s 20 000 obyvateľmi. Na sídlisko Juh s piatimi bytovkami v obklopení močiarov. Mojím svetom boli vtedy rašeliniská, večne mokré „číňanky“, cíbiky chochlaté v povetrí, skákakanie po bultoch (trávne ostrovčeky v rašelinisku), brodenie vôd a podvodné, vopred netušené, dotyky s kadejakou vodnou „háveďou“.

Na pioniersky tábor na Bielych vodách v bezprostrednej blízkosti Slovenského raja a nočné hry z vody vyskakujúcich pstruhov.

Na prvé splavy Hrona a Lužnice.

Na Bodícke ramená pred výstavbou vodného diela Gabčíkovo.

Na ....


Na každom z týchto miest dochádzalo k intímnemu vzťahu medzi vodou a stromami. Ako malý chlapec som to nevnímal, bral som to ako samozrejmosť. Jedinečnosť tohto vzťahu, vzťahu stromov a vody, hodnotu môjho detstva, som pochopil až ako dospelý muž. Stromy a voda začali miznúť, ich vzťah sa trhal ..., krajina začala strácať svoje čaro.

Aj preto by som svoje detstvo nikdy nevymenil za akúkoľvek virtuálnu hru. Rád príbehy žijem, aj keď to občas bolí.