Sú to ľudia, ktorí nikoho z vonkajšieho prostredia do ich implementačných schém a postupov nepustia, ktorí nepočúvajú iné než dávno prekonané názory, nenávidia modelové riešenia, ignorujú zahraničné príklady ... , lebo presne na tejto myšlienkovej schéme postavili svoju „živnosť“ či vedeckú kariéru.

Bežný občan pritom ani netuší, že samotná Rámcová smernica o vode predpokladá verejný záujem a verejnú kontrolu nakladania s vodou a vodným prostredím, a inštitúcie, ktoré majú vodu v názve alebo v správe majú byť len pokornými moderátormi celého procesu prípravy manažmentov povodí, nie uzurpátormi moci, dotácií a konečných riešení.

A nielen to. Bežný občan vôbec netuší, že existuje niekoľko národných správ o zmene klímy a Územná štúdia Slovenska, ktoré prebiehajúce javy v krajine pomenovali, opísali a pre jednotlivé sektory hospodárstva navrhli tzv. adaptačné opatrenia. Z nich sa v každodennom živote neuplatňuje skoro nič, lebo je oveľa pohodlnejšie zjednodušiť problém na extrémne zrážky, extrémne sucho, extrémny vietor ... a pravidelne atakovať štátny rozpočet cez žiadosti o odškodnenie, dotáciu alebo rovno atakovať európske fondy, než priznať absolútne zlyhanie pri správe fyzickej podoby krajiny.

Toto všetko sa deje počas 10. výročia kodifikovania Európskeho dohovoru o krajine, ktorý, prikazuje členským stranám dohovoru „... uznať krajinu ako základnú zložku prostredia obyvateľstva, ako vyjadrenie rozmanitosti ich spoločného kultúrneho a prírodného dedičstva a základ ich identity.“ Mám obavy, že akékoľvek „uznanie“ nebude a nie je postačujúce kým sa filozofia „pestrej mozaiky krajín“, s rôznou genézou vývoja, históriou, prírodnými a kultúrnymi danosťami (východiskami) ... nedostane do hláv prichádzajúcich a odchádzajúcich členov vlád a ministerstiev, do hláv primátorov a starostov, do hláv architektov a krajinárov ..., ale aj do hláv obyčajných ľudí obývajúcich a ovplyvňujúcich svojimi aktivitami konkrétne miesto.

Zobudiť sa musí celá spoločnosť, od bežného občana po samotného ministra životného prostredia či predsedu vlády. Od vrcholkov Tatier po rozľahlé nížiny sa v krajine skombinovali desiatky javov a chýb, ktoré zvyšujú nielen riziko povodní ale aj dopad potenciálneho sucha na socio-ekonomickú stabilitu krajiny, ktorá má vyčísliteľné spoločenské dopady.

V slovenských lesoch máme cca 50 000 kilometrov lesných ciest a nespočetné množstvo zvažníc s čistým povrchovým odtokom vody. Napriek odporúčaniu odborných štúdií uplatňovať pri obnove lesa „prírode blízke pestovanie lesa“, v lesoch sa naďalej uplatňujú nešetrné ťažobné postupy, nerešpektuje sa prirodzená veková, druhová a priestorová skladba porastov. Smrek rastie na 26 percentách lesného pôdneho fondu, pričom podľa bioklimatických podmienok by jeho plošný výskyt mal byť okolo 5%.

V honbe za HDP, za najväčšou výrobou automobilov na tisíc obyvateľov na svete, sme vyľudnili časť Slovenska, opustili krajinu a zanechali v nej tisíce hektárov nekosených a nespásaných horských a podhorských lúk, s porastami burín a inváznych druhov, so stále sa umocňujúcim efektom škrídľovej strechy počas zrážkovej činnosti.

Premenili sme druhovú skladbu pasienkov a lúk, čo najmä v inundačných územiach potokov a riek neostalo bez odozvy. Zničili sme lužné lesy, odpojili ramenné systémy riek od ich materských korýt.

Za socialistické dotácie, 120 tisíc korún československých na hektár, sme rozorali parcely na vysoko sklonných svahoch, na zlých geologických a hydrologických štruktúrach, často v oblastiach bývalých enkláv lesov. Zvolili sme stratégiu dlhých vysokoprodukčných lánov, pred stratégiou výnosov rešpektujúcich princípy ekologickej stability krajiny.

Desiatky tisíc hektárov poľnohospodárskeho pôdneho fondu sme týmto urobili extrémne náchylnými na vodnú a veternú eróziu, čo sekundárne viedlo a vedie k zanášaniu prietočných profilov potokov a riek, priehrad a kanálov. V 32 vodných dielach máme v tejto chvíli cez 40 miliónov metrov kubických sedimentov, ktoré obsahujú aj toxické látky z priemyslu a poľnohospodárstva.

Zhutňovaním pôdy ťažkými mechanizmami sme na státisícoch hektárov poľnohospodárskej pôdy poškodili hydrologický režim, kapilárny systém pôd sme nevhodným zavlažovaním a hnojením zaniesli soľami a reziduami hnojív, dokonale sme rozbili chemické zloženie a znížili hrúbku humusovej vrstvy pôdy, ktorá je priamo zodpovedná za zadržiavanie vlahy.

V boji o každý hektár, o potravinovú sebestačnosť a iné populárne dogmy sme na poľnohospodárskom pôdnom fonde zničili stovky kilometrov remízok, desiatky hektárov enkláv nelesnej drevinovej vegetácie a tisíce solitérnych stromov. Výsledkom tohto kroku je nielen strata vody z krajiny, zmeny v mikroklimatických podmienkach a tým aj v difúznom prúdení, ale taktiež významné zníženie biodiverzity.

Vybudovali sme závlahy na viac než 300 000 hektároch poľnohospodárskeho pôdneho fondu, vyše 6 000 odvodňovacích kanálov, vyše 200 závlahových privádzačov, vyše 400 čerpacích staníc, desiatky priehrad a regulácií tokov. Výsledkom tohto procesu je značné zničenie prirodzeného hydrologického režimu v krajine.

Negatívny účinok mnohých z týchto stavieb bol po roku 1989 zvýraznený rozkradnutím ich technologických zariadení a strata ich funkčnosti viedla k problémom s tzv. vnútornými vodami v bezodtokových oblastiach.

Regulácie potokov vysoko inváznymi metódami a skracovanie dĺžky korýt viedlo k strate dnového a brehového zasakovania, čo v niektorých oblastiach sekundárne znížilo disponibilné zásoby vody v miestnych studniach, v čase povodní paradoxne zvýšilo ničivú silu prívalovej vlny.

Odstraňovanie brehových porastov v krajine a v priestore regulácií, nielen znížilo náchylnosť samotného vodného toku na prienik cudzorodých látok z okolitého prostredia, napr. agrochemikálií, zvýšilo pravdepodobnosť eutrofizácie vodného toku počas obdobia sucha, ale dynamicky urýchlilo eróziu brehov a zmenilo mikroklímu. Potok v obci bol kedysi pýchou dediny, dnes je skôr hanbou, dôkazom odprírodnenia sa ľudí – miestnou stokou.

Výstavbou ciest, domov, mostov ... sme v rozpore s odborným pohľadom podrezali flyšové svahy a extrémne zvýšili ich náchylnosť na zosuvy.

Neúctu k zákonom sme denno-denne preukázali v stovkách obcí porušovaním stavebného zákona, zákona o odpadoch, zákona o vodách, zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, atď.

Postavili sme tisíce stavieb v záplavových územiach a ich ochranu chceme riešiť zvyšovaním hrádzového systému, nie ich asanáciou. Ľahostajnosť a alibizmus samospráv a úradov životného prostredia umožnila občanom nasýpať tisíce ton odpadov do prietočných profilov potokov a riek, mokradí, odvodňovacích priekop. Nevzdelanosť nám neumožnila pochopiť „o čo ide“ v Rámcovej smernice o vode. Ľahostajnosť „k otcovej hrude“ nám dovolila premeniť povinnosti reštituentov poľnohospodárskej pôdy na nikým nekontrolované banality.

Stali sme sa majstri sveta v premene našich miest a dedín na stále horúcejšie body uprostred chladnejšej krajiny. Likvidujeme verejnú zeleň, betónujeme a asfaltujeme parkoviská, námestia sme unifikovali zámkovou dlažbou ... „po nás potopa“, nielen ako metafora.

Áno, je potrebné byť solidárny s obeťami povodňových javov. Nastal však čas, aby sme prestali byť solidárny s ľuďmi, ktorí majú svoju vedeckú kariéru, pozície v rôznych štátnych inštitúciách, prístup k finančným zdrojom a publikovanú „pravdu“ zabezpečené len prostredníctvom politického krytia.

Je viac ako jasné, že riziko povodní zvyšujú niektoré situácie, ktoré nevieme ovplyvniť: extrémna zrážka v malom povodí, dlhotrvajúce zrážky v susedných povodiach, zrážky na zamrznutú pôdu alebo na snehovú pokrývku, rýchle topenie snehu. Netuším však, prečo by tieto fakty mali byť ospravedlňujúce pre akékoľvek zlyhanie odborníkov, ktorí sú odborníkmi len v čase tlakovej výše, prideľovania dotácií či schvaľovania štátneho rozpočtu. Povodne či suchá (ale aj čokoľvek iné) sú vždy skôr dôsledkom ľahostajnosti väčšiny k prospechárskemu konaniu menšiny, než výsledkom prebytku či nedostatku zrážok.