Je možné deťom rozprávať o poctivosti v krajine, kde sa z generácie na generáciu s materským mliekom vstrebáva „Kto nekradne, okráda svoju rodinu“?

Je možné deťom rozprávať o spravodlivosti v krajine, kde vymáhateľnosť práva je determinovaná majetkom a politickou príslušnosťou?

Je možné deťom rozprávať o potrebe nadobúdať nové schopnosti a zručnosti v krajine, kde o vašom úspechu či neúspechu aj tak nerozhodne vzdelanie?

Je možné deťom rozprávať o skromnosti v krajine, kde si minister školstva kúpi tereňák za 1,2 milióna a v grantovom kole pre environmentálnu výchovu rozdelí 2,5 milióna?

Je možné deťom rozprávať...

Áno, je to možné. Je možné realitu utopiť v akýchkoľvek klamstvách, ale ona aj tak ostáva realitou. Ďalej klíči, nabaľuje sa, zaberá životný priestor, dusí nás, ovplyvňuje ... a stále viac posúva medze našej spoločenskej, deformovanej, tolerancie.

Éterom sa nesie „Aj tak nič nezmeníš“, „Hlavou múr neprerazíš“, „Tak sa žilo a tak sa bude žiť“, „Nebuď hlúpy ... a nestaraj sa“, „To sa nemôže podariť“, „Aj iní to skúšali a ako dopadli “, „Prečo práve ty?“ ...

Výsledkom tohto posunu sú zdevastované sídliská, dolámané lavičky, zlomené stromy v alejach a parkoch, mladí ľudia, ktorí nevedia čo a prečo majú žiť ... pasivita, alibizmus a nihilizmus prerastajúce spoločnosťou.

Rozpor medzi slovami a činmi stále viac otvára priepasť straty dôvery vo svet, ktorý nás obklopuje. Stále viac ľudí do tejto priepasti padá a na jej dne ležia v troskách vlastných dolámaných snov, predsavzatí a zásad.

Zlomené stromy z obrázku sú metaforickým podobenstvom zápasu medzi silami dobra a zla, medzi pravdou a lžami, medzi dôverou a nedôverou, medzi aktivitou a nihilizmom, medzi tvorením a ničením.

Je na Vás, na ktorú stranu sa pridáte. Deti sa pozerajú ...

Príspevok vyšiel v rámci súťaže
Strom s príbehom - fotosúťaž.

---