Mnohí sa snažíme zmeniť spoločnosť – spoločnosť, na ktorej sme viac-menej závislí, ktorú využívame a z ktorej žijeme. Myslím, že to je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa nám nedarí niečo zmeniť - alebo aby som bol presnejší, prečo sa to darí len po veľmi malých krokoch.

Je to úplne jedno, na ktorú z oblastí (niektoré som vymenoval už v predošlej časti) sa zameriame. Keď si porovnáme množstvo vynaloženého času, prostriedkov a energie s dosiahnutými výsledkami a ich trvanlivosťou, dostaneme veľmi nepriaznivý výsledok. Dosiahnuté zmeny sú v porovnaní so samotným problémom veľmi malé (skôr len kozmetické úpravy dnešného stavu) a ich trvanlivosť je často len dočasná (občas sa ju s veľkým nasadením darí predlžovať, pokiaľ to nasadenie neoslabne). A naozaj len sem-tam sa podarí dosiahnuť niečo trvalé.

(Je to ako keby sme sa pokúšali presmerovať vlak, ktorý sa plnou rýchlosťou rúti vpred po starých koľajniciach. Ak chceme zmeniť jeho smer, musíme presmerovať koľajnice a to sa nám nemôže podariť, pokiaľ v tom vlaku sedíme. Jediná možnosť ako to urobiť, je z vlaku vystúpiť a vybudovať nové koľajnice smerom, ktorý považujeme za ten správny, postaviť na ne nový vlak, pretože ten pôvodný, kým sme budovali nové koľajnice, už odišiel po tých svojich pôvodných preč. Takže sedíme vo vlaku, ktorého smerovanie sa nám nepáči a aj keď sa nám občas podarí ovplyvniť nejakú výhybku, návestidlo alebo jeho rýchlosť, stále sme na tých starých – pôvodných koľajniciach.)

Ďalším dôvodom našich neúspechov je podľa mňa fakt, že nami navrhované zmeny sa snažíme presadiť násilím. Nanucujeme náš názor (naše presvedčenie) ľuďom, ktorí o to vôbec nestoja. Očakávame, že sa budú správať, chovať alebo že budú konať tak, ako si my myslíme, že je dobre. Aby to nevyzeralo tak hrozne, skrývame sa za slovo demokracia (ktoré je buď nesprávne vysvetľované alebo nesprávne používané). Na dosiahnutie svojich cieľov používame často tie isté prostriedky ako ľudia, ktorých kritizujeme a ktorí sú naši oponenti (protivníci – tí, ktorí majú iný názor ako my, i keď možno naozaj nesprávny). Tí, ktorých považujeme za tvorcov a príčinu dnešného stavu našej spoločnosti. Miesto pozitívnych myšlienok a pocitov (láska a šťastie) produkujeme skôr tie negatívne (hnev, zlosť, nenávisť, stres), čím zvyšujeme množstvo negativity, o ktorej znižovanie nám v podstate ide. Pretože o čo viac bude na Zemi dobra, lásky, nehy a súcitu, o to menej bude toho, proti čomu „bojujeme“.

Skúsil som popísať, podľa môjho názoru, dva hlavné dôvody, prečo sa nám nedarí zmeniť našu spoločnosť k lepšiemu, prečo je to zatiaľ nemožné. I keď asi nemôžeme presne popísať, ako by mala tá lepšia spoločnosť vyzerať, cítim, že tá dnešná spoločnosť taká aká je – nie je správna. Cítim (a to je nižšie ako hlava, ale vyššie ako rozum), že v tej lepšej spoločnosti by ľudia mali byť šťastní a plní lásky, že náš život by mal byť o inom, ako je dnes.

Len ako to dosiahnuť?
Keď použijem vyššie opísaný príklad s vlakom, tak musíme vystúpiť, postaviť nové koľajnice a na ne nový vlak. A keď ten nový vlak bude lepší ako ten starý, tak cestujúci prídu sami a nebude ich treba presviedčať a nútiť. Inými slovami povedané: prestaňme míňať svoj čas, energiu a prostriedky v častokrát neúspešných pokusoch na zmenu dnešnej spoločnosti. Je to cesta s nedosažiteľným cieľom (pokiaľ je vôbec možné cieľ určiť) a ešte k tomu je to cesta negatívna. Začnime radšej budovať novú spoločnosť na princípoch a hodnotách, ktoré my považujeme za správne. Žime tak ako chceme – my, tu a teraz a nežiadajme od ostatných, aby tak žili tiež. Nedajme si nanútiť dnešný tzv. „moderný“ (alebo aký?) životný štýl a ten, ktorý považujeme za správny, začnime konečne žiť.

Prestaňme:

- žiť v mestách,
- jazdiť autami,
- nakupovať v supermarketoch a nakupovať (p)otraviny plné chemikálií a bez energie,
- obliekať sa do šiat z umelých vlákien,
- používať elektrospotrebiče,
- sedieť za počítačmi (čo práve robím),
- produkovať smeti,
- dávať deťom jednorazové plienky a očkovať ich,
- pozerať televízor a sledovať médiá,
- dávať deti učiť sa do systémom zriadených škôl,
- pracovať vo fabrikách a komerčne zameraných firmách,
- kandidovať vo voľbách,

Prestaňme bojovať so systémom a za jeho zmenu, vnucovať iným naše presvedčenie a názor.

A začnime konečne žiť tak, ako o tom už dlho rozprávame:

– viac s prírodou a v prírode,
– postavme si domy z prírodných materiálov,
– choďme pešo, na bicykli alebo na koni,
– pestujme si vlastné potraviny alebo nakupujme u biofarmárov či v bioobchodoch,
– kupujme alebo šime si sami šaty z prírodných materiálov,
– nahraďme elektrické spotrebiče ručnými,
– mailové konferencie za príjemné posedenie s kolegami,
– zahoďme mobily,
– zriaďme si bezodpadový systém,
– deti zabaľme do klasických plienok a zaočkujme ich materským mliekom a láskou,
– voľný čas využime pre rodinu a priateľov,
– vytvorme nové školy a svoje deti vychovávajme ako ľudí,
- svojimi rukami robme len to, čo naozaj potrebujeme a čo nás napĺňa a teší a o spoločných veciach spoločne rozhodujme – prijmime zodpovednosť za naše činy.

Naplňme svoje životy šťastím, radosťou a láskou ku všetkým a ku všetkému.

Ak to dokážeme, ak nás toto dokáže naplniť šťastím, radosťou a láskou, ak v tom nájdeme pokoj a mier, získame tým nevyvrátiteľné argumenty a dôkazy že to, o čom dnes toľko hovoríme, je naozaj uskutočniteľné a možné. Nepresvedčujme, ale ukazujme.

Dnešný systém nám poskytuje obrovský priestor a slobodu a tak to vlastne všetko závisí len a len na našom osobnom rozhodnutí, lepšie povedané chcení – chcem alebo nechcem (a všetky „ale“ sú asi iba výhovorky).

Myslím, že touto cestou by nám budovanie novej spoločnosti išlo oveľa rýchlejšie.
(Takto to cítim a vidím po siedmich rokoch života na samote, na kopaniciach.)

Písané pre: Karpatský Pecúch, www.biospotrebitel.sk