U mnohých prírodných národov sú stromy označované ako bratia ľudí. U nás to dokladajú nielen ľudové piesne (známa podpolianska: Hori, moje hori, tie zeľeňie hori, dub je mi vlastní brat, hrab je mi kamarát, ... brezi a jedľički, to moje sestrički), ale aj jazyk – uchytili sa u nás významové posuny slov, pri ktorých sa ľudia prirovnávajú k stromom. Zoberme si taký kmeň ‘nadzemná časť stromu, ktorá nesie korunu’, ktorý zároveň označuje ľudský rod, napr. slovanské kmene, tie sa vetvia na vetvy – západnú, východnú a južnú.

Mimochodom kmeň, v praslovančine *kъmenь, sa skladá z prípony, ktorú nachádzame aj u slov plameň, prameň a z prvej časti zachovanej napr. v litovčine v podobe kúnas s významom ‘telo’. Toto slovo poznajú okrem nás iba Česi kmen a dolnolužické kmjeń ale tu s významom ‘vetva, suk, steblo, kmeň’. Južní Slovania používajú praslovanské slovo stьblo (slovinsky a macedónsky steblo, srbsky a chorv. stablo, bulharsky stǎbló), v tejto súvislosti je zaujímavé, že v starej češtine mal kmen význam aj ‘steblo, stonka’. Vetva, v praslovančine *věty je odvodené z indoeurópskeho *uei-t- ‘viť, vinúť, krútiť sa’, teda časti vinúce sa z kmeňa (rusky vetv’, poľsky nárečovo wietew).

Iným slovom označujúcim časť stromu, ktoré má rôzne prenesené významy súvisiace s človekom, je koreň ‘spodná časť stromu, ktorá je v zemi’, ďalšie významy sú ‘ľudský rod’, v spojeniach ako má dobrý koreň. Navyše máme naporúdzi mnohé odvodené slová a viacslovné spojenia: zakoreniť sa, zapustiť korene, cítiť sa vykorenený. Ďalší prenesený význam je ‘základ, podstata, príčina’. Koreň je slovo všeslovanské (bulh., maced., slovinsky a srbsky koren, chorv. korijen, lužicky korjeń, poľsky korzeń, pomoransky kořeń, bielorusky kóran’, ukrajinsky kórin’, rus. kóren’), usudzuje sa, že prasl. *korenь súvisí buď s indoeurópskym *(s)ker- ‘krútiť, ohýbať ’ alebo je príbuzné s litovským kẽras ‘stonka, peň’ a keriù ‘rozvetvovať sa’, od tohto základu je utvorené aj slovo ker, krík – to, čo sa ‘rozrastá do šírky’.

Spomeňme ešte kôru a list. Kôra, praslov. *kora má rovnaký pôvod ako latinské cortex ‘kôra’ alebo staroislandské hỏrund ‘koža, mäso’, všetko z indoeurópsleho základu *(s)ker- ‘krájať, rezať’, v niektorých jazykoch nachádzame aj tvary s počiatočným s- (v slovenských nárečiach skora, skôra), nezriedka popri význame kôra stromu tu nájdeme aj význam ‘ľudská koža’, a skutočne, to, čo je pre ľudí koža, je pre strom kôra (poľsky skóra, ukrajinsky škúra, bielorusky skúra, slovinsky skorjá).

Na záver tu máme list. Toto slovo nachádzame u Slovanov aj u Baltov (litovsky laĩškas). Obe podoby vychádzajú z indoeurópskeho *lei- ‘klíčiť, vyháňať listy’.

U Slovanov sa uctievali stromy, v ktorých sídlili rôzne prírodné i božské bytosti, verilo sa, že vyrúbanie takéhoto stromu by privolalo nešťastie. Rôzne stromy boli zasvätené rôznym božstvám, ale o tom až nabudúce.

(Vyšlo v občasníku Karpatský pecúch)

PRAMENE
Kol. aut.: Etymologický slovník jazyka staroslověnského 6. diel. 1996 a 7. diel. 1997.
KOPEČNÝ, F.: Základní všeslovanská slovní zásoba. 1981.
MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého. 1971.
REJZEK, J.: Český etymologický slovník. 2001.