Slnko, Mesiac
(Slovné príbehy 2)

Slnko

Socha Perúna v Kyjeve mala zlatú bradu a striebornú hlavu, niektorí tvrdia, že je to obdoba dvoch hlavných nebeských svetiel. Zlaté Slnko bolo našim predkom také milé, že ho inak nevolali, iba dôvernou zdrobneninou – slnce (rusky sólnce, srbsky a chorvátsky sunce, poľsky słunce), podobne ako v slovách krídlo – krídelce, hrdlo – hrdielce. V slovenčine sa táto dnes už málo používaná prípona zamenila za bežnejšiu –ko (Janko, pierko...) slnko alebo –čko slniečko. Nikto ho nenazýval slno, hoci tak by dnes znel základný tvar. Kto by pochyboval o tom, ako sa predkovia pozerali na Slnce, nech sa zamyslí, že ešte aj dnes každé malé dieťa neomylne nakreslí Slniečko s krásnym úsmevom. A odkiaľ má naša denná hviezda, oko nebies svoje meno? Vidíme, že u Indoeurópanov sa vyvinuli z predpokladaného základu *sāv dva kmene: sāv-en>sv-en>sun- (nemecky Sonne, anglicky sun) a sāv-el>sv-el>sul- (litovsky sáule, latinsky sōl). U Slovanov, tak sa zdá, oba kmene splynuli (sъlnь). Základ sāv- je ten istý ako v slovách svitať a svietiť.

Slnečný znak rozosiaty po celom Slovensku, tzv. šesťlupeňová slnečná ružica, ktorú vídame na štítoch a hradách domov je silnou ochranou, veď mnohé zlé sily s prvým slnečným lúčom vždy strácajú svoju moc. Aj preto zvykneme vravieť svitla nám nádej, zasvitlo na lepšie časy.

Mesiac

Strieborné svetlo k nám v noci od Slnka odráža Mesiac. Ten predstavuje so svojím pravidelne sa opakujúcim splnom jedinečnú časomieru. Meranie času pomocou Mesiaca je s ním tak neoddeliteľne spojené, že slovo mesiac označuje aj dobu ohraničenú jedným mesačným kolom. A nielen to, samotný názov mesiaca je utvorený od základu mē-, ktorý nájdeme aj v slove merať. Slovania ale aj iní Indoeurópania museli v súvislosti s Mesiacom pomenovať tri rôzne veci a používali na to dva rôzne základy. Už spomenutý mē- + rozširovacie n- na označenie nebeského telesa a doby jedného mesiaca. Mnoho Indoeurópanov nezostalo pri jednom slova, ale si pridaním prípony vytvorilo z tohto koreňa slovo druhé na označenie časovej doby: litovsky ménuo ‘mesiac’ a ménesis ‘doba jedného mesiaca’, nemecky Mond ‘mesiac’ a Monat ‘doba’, anglicky moon ‘mesiac’, month ‘doba’. Slovania však mali ešte jedno slovo, ktorým pôvodne pomenúvali mesačný svit – luna, ako dodnes o tom svedči poľské łuna ‘mesačná žiara’, v nárečovej ruštine luna je ‘žiara, jas’. Základom tu je inoeurópske *leuk- ‘svietiť ’, z ktorého vychádzalo aj latinské luna ‘mesiac ako nebeské teleso’, môžeme ho ale nájsť aj v našom slove lúč.

Čo sa týka mesačného kola, spomeňme slová spln a nov. Tie sú dodnes významovo priehľadné. Keď je mesiac plný, naplnil sa, „splnil“ sa – je spln. A nov je starý menný tvar prídavného mena nový (tvar ešte živý u Čechov: zdráv, mlád a pod.).

Aj pri Mesiaci je pôvodný tvar *měsęcь zdrobneninou. Nie všetci sa však takto milo Mesiačiku prihovárali. Napríklad v anglickom moon a nemeckom Mond túto dôvernú príponu vôbec nenachádzame. Naše slová nám teda môžu veľmi pomôcť pri nachádzaní si dôverného, živého vzťahu k Slncu a Mesiacu. Verte, že Slovania dobre vedeli, prečo im boli títo živí nebeskí pútnici takí drahí.

( Vyšlo v občasníku Karpatský Pecúch )

Pramene:
Rejzek, J.: Český etymologický slovník. Praha, Leda, 2001.
Machek, V.: Slovník jazyka českého. Praha, ČSAV, 1967.