Hviezdy

Ich názov, praslovansky gvězda, nájdeme aj v litovskom dzvazgéti ‘jagať sa, žiariť’ alebo staropruskom slove swāigstan ‘ligot, svit’. Pravdepodobne ide o zložené slovo, prvá časť gvě- je odvodená od indoeurópskeho koreňa s významom ‘svit, žiara’ a –zda od indoeurópskeho stā- ‘stáť’, ako môžeme vidieť v nemeckom Stern, anglickom star, latinskom stēlla či gréckom astēr. Dohromady teda hviezdy boli ‘stojacim svitom, žiarou’, keďže sa nepohybovali po oblohe ako Mesiac a Slnko. Z dobových dokladov možno potvrdiť, že pohľad na nebo posiate hviezdami vyvolával u Slovanov pocit spriaznenosti. Každý človek mal na nebi svoju hviezdu a tá sa objavila a mizla spolu s človekom. Dobrému človeku svietila jasnejšie, zlému len slabo blikotala.

Najväčšiu úctu z hviezd (v zmysle pôvodného významu viac-menej stojatého svitu – hviezdy a nie dnešného delenia na stálice – hviezdy a planéty – obežnice hviezd) požívala Zornička-Večernica. Vo svojej večernej podobe bola známa ako Večernica a v rannej ako Zornička, od koreňa zъr- (príbuzné sú slová zrieť, žiara, zrak), čiže ‘žiariaca hviezda’ poprípade Dennica, keďže ohlasovala nový deň. Každé ráno vychádza z mora a otvára nebeskú bránu Slnečnému vozu, postrieka ho vodou, až je Slnce celé červené. Večer zas nebeskú bránu za ním zatvorí. K Mesiacu a Slnku mala podľa daktorých Slovanov príbuzenský, podľa iných milenecký vzťah. Jej slzy nachádzame ako rannú rosu.

Dúha

Ďalším nebeským úkazom je dúha. Pôvodný význam bol ‘oblúk’, tak ako doteraz v ruskom slove duga ‘drevený oblúk v konskom postroji, tiahnuci sa od jedného oja k druhému’ alebo aj v slovenskom dúha ‘časť steny dreveného suda’. Všetko z indoeurópskeho tvaru tengh-, ktorý nachádzame v slovách ako natiahnuť, tuhý.

A naozaj, aj dúha sa tiahne ako napnutý, natiahnutý oblúk od jedného konca po druhý, cez celú oblohu. Tými koncami, čo na zemi spočívala, pila vodu, preto sa vravelo, že, keď sa dúha ukáže, bude čoskoro opäť pršať. A teda už viete, prečo tí čo veľa pijú, vraj pijú ako dúhy.

Blesk

Na záver spomeňme ešte jedno nebeské svetlo – blesk. Je spriaznený so slovami blyskot, blyšťať sa, blikot, biely. Všetky pochodia od predpokladaného starého indoeurópskeho koreňa bhlei-ģ- ‘blyšťať sa, lesknúť sa’.

Blesky po oblohe vrhal slovanský Perún v podobe ohnivých sekier. Na Orave dodnes perún znamená ‘blesk’.

(Vyšlo v občasníku Karpatský pecúch)