V našom úvodnom stretnutí pozdvihnime zraky nahor a uprime ich na oblohu. Na tú klenbu nad nami, ktorou sme zo všetkých strán obložení. Preto, keď obložíme dáke jedlo, najlepšie bezmäsité, zeleninou, takisto dostaneme oblohu. Tú prvú, nad nami, voláme aj nebo, skoro navlas presne ako starí Iránci, naši indoeurópski príbuzní, nabah. Prečo zrovna tak? Pri pátraní po pôvodnom význame nám pomôžu ďalšie indoeurópske jazyky: v gréčtine néfos znamená ‘zamračené nebo’, staroindicky nábhas ‘hmla’- v tomto význame používali toto prastaré slovo aj Latinovia – nebula a poznajú ho i Nemci v tvare Nebel. Nájdeme ho aj v lotyšskom debesìs ‘mrak’, so zmenou začiatočného d- na v-. Teda klenba, na ktorej sa preháňajú mraky, bola východiskom pre pomenovanie neba.

Mimochodom mrak a oblak kedysi nebolo to isté. Mrak pôvodne znamenal tmu. Dodnes, keď sa zotmie, vravíme, že sa zmrklo, zmráka sa, nastal súmrak. Alebo keď na krátke oka mihnutie – okamih, zatvoríme oči a nevidíme svetlo, tak sme mrkli. Späť k mraku, u nás nastal významový posun a oblak, ktorý na určitú dobu zakryl slnko, a tým aj svetlo, sa začal nazývať aj mrakom, mračnom, mrákavou. A ťažké, tmavé mraky, ktoré úplne schovajú slnko a svet sa zrazu zachmúri, voláme chmára, čierňava. Dodnes však napr. v srbčine a chorvátčine mrak znamená iba tmu, tak ako v staroslovenčine – mrakъ a nie príčinu tmy, teda oblak. A mimochodom, čo oblak? Praslovanský tvar obvolkъ, ešte pravdepodobne zachovával pôvodné v, oblak sa totiž skladá z predpony ob- a slova vliecť, ktoré sa, niekde už bez v, skrýva napr. v slovách ‘obliecť, povliecť, prevlek, návlek...’.

Teda to, do čoho sa nebo povlieka, sú oblaky, ktoré, keď zakryli slnko, stali sa mrakmi.

( uverejnené v mesačníku Karpatský Pecúch )