V druhej polovici rujňa (októbra), najneskôr ale od Dušičiek sa začína priadkové obdobie a potrvá takmer až do jari. Bola to významná udalosť. Život v občine sa zdieľal spoločne, tak aj na priadky sa všetci tešili a všetci ich aj prežívali. Kedysi ľudia viac vnímali seba ako súčasť celku, stáli pri sebe v práci aj vo sviatočný čas. Vedeli, že bez pomoci ostatných by bol život omnoho ťažší. To až dnes sme o takúto skúsenosť pripravení a často sa správame ako niekto, kto je úplne sebestačný a od nikoho nič nepotrebuje.

Na priadky chodili prvýkrát dievčatá vo veku 14-15 rokov. Bol to ukážkový obrad prechodu. Dievčatá, ktoré už museli danú prácu dobre ovládať, boli uvedené do ženského sveta a prítomnosťou na priadkach sa vyčlenili z detského sveta. A každý v ich dedine o tom vedel a aj ich tak posudzoval, mali nové práva ale i povinnosti. Aj o takéto obrady sme dnes ukrátení.

Muži sa venovali oprave a výrobe náradia, ženy sa stretávali v tzv. kúdeľnej izbe alebo vrstve, tak sa volala izba v dome, kde sa chodilo na priadky. Teda niečo ako dnešný kultúrny a spoločenský dom. Každé dievča prinieslo so sebou polienko, aby sa izba vykúrila. Popri robote bol priestor aj na rôzne prekáračky, fígle a žarty, o ktorých sa potom hovorilo celý ďalší rok. Bol to čas, kedy sa mladší učili od starších. Nasávali skúsenosti a poznanie predchádzajúcich pokolení. Veľmi obľúbené bolo rozprávanie príbehov, povestí, žartovných i čarovných. Tieto príbehy prirodzene tvarovali svetonázor mladých, odrážali postoj k životu, obsahovali základy mravného poriadku, hovorili o tom, čo je dobré a čo zlé, ako sa má človek zachovať a aké následky si môže privolať svojím konaním. Tak sa nenásilne človeku dostávalo poučenie od tých najskúsenejších, najmúdrejších, ktorí mu mohli byť vzorom. Navyše boli priadky ako stvorené na stretávanie mladých. Chlapci pozorovali, ktoré dievča je najšikovnejšie, najkrajšie, o nej potom skladali piesne. Tak bolo zapojené celé spoločenstvo do toho, čo sa dialo v ich svete/dedine. Na priadky sa chodilo každý večer okrem soboty, nedele. Vo štvrtok sa nemalo priasť. Bol to pôvodne sviatočný deň, kedysi zasvätený Perúnovi (u polabských Slovanov sa štvrtok nazýval perendan). Ženy vtedy zvykli robiť iné práce: šitie, vyšívanie, páranie peria atď.

Moc tmy a noci má už teraz očividnú prevahu. To vedie k zvýšenej ochrane proti zlým silám. Neskôr sa pre tieto predslnovratové dni vžil názov stridžie dni. Po zavedení kresťanského kalendára sa dlho považovala Lucia za najkratší deň v roku. A na ňu sa sústredili staršie očistné obrady našich prekov – „kňažky“ v bielych plachtách očisťujú dom od vonkajšej špiny, hlavne v kútoch. Tým upriamujú pozornosť na očistu ako takú, v záhyboch a kútoch ľudských duší. Až do dnešných dní vykonávajú toto „vysvätenie“ ženy, prípadne dievčatá. Úloha mužov je v túto dobu iná – chrániť rod. Dnes sa zoberú väčšinou už iba mládenci a idú na krížne cesty odháňať bosorky a zlé sily rámusom, plieskaním bičom a podobne. Kedysi riadny obrad klesol na roveň zábave a polovedomému zachovávaniu zvyku po predkoch. Ale obraz zostáva zjavný. Zabrániť zlým silám, aby sa zmocnili aj toho kúska svetla, čo ešte zostalo. Kedysi bolo úplne prirodzené, že sa ľudia spolupodieľali na dianí vo svete. Tušili, že keby ani oni nepomohli obradom, možno by nové slnko a svetlo neprišlo vôbec.