BIO spotrebiteľ

Snaha o udržateľný spôsob života sa začína na tanieri každého Slováka

22.12.2011 16:41
Eva Rodáková, študentka Fakulty architektúry STU Bratislava, sa v 10. ročníku súťaže študentských esejí umiestnila na krásnom 2. mieste.

„V dňoch ako je tento si znovu uvedomujem, čo som vám tvrdil už stokrát: so svetom nie je nič v neporiadku. V neporiadku je náš pohľad na svet.“ Henry Miller

Aj toto je jeden z citátov, ktoré na mňa ako mladého a stále tvárneho človeka zapôsobili. Neraz sa práve moja generácia nazýva apatickou, bez snahy niečo zmeniť, vyrastajúcou v obkľúčení kníh, tabuliek, vzorcov a iných bariér, chrániacich ju pred skutočným svetom a uvedomením si priorít. Téma smerovania Slovenska v uplynulom desaťročí je pre mňa aktuálnou hlavne z toho dôvodu, že vzhľadom na môj vek práve toto obdobie intenzívnejšie vnímam a nie som zdeformovaná staršími názormi na ekológiu a trvalú udržateľnosť, od ktorých sa staršia generácia často nedokáže odosobniť.

V nasledujúcich bodoch sa pokúsim prehľadne prezentovať môj názor na možné smerovanie Slovenska, jeho aktuálne nedostatky a možnosti ich zlepšenia na lokálnej úrovni bez značných finančných nákladov. Zamerala som sa na udržateľnosť z najzákladnejšieho hľadiska – potravy dostupnej na Slovensku, keďže je to základ, od ktorého sa môže každý z nás posunúť na vyššie úrovne a bez jeho zvládnutia nebudeme schopní vybudovať pevné základy menej konzumnej spoločnosti. Taktiež je pre každého najjednoduchšie začať od seba – a svojho taniera, ktorého obsah môže podľa ľubovôle meniť.

Morálne hľadisko – „Aj dobrého môže byť príliš“

Príroda mala odjakživa limitované zdroje a prirodzeným spôsobom tým obmedzovala rast rastlinných a živočíšnych populácií na danom území. V posledných desaťročiach nastali zmeny

v sociálnej štruktúre obyvateľstva Slovenska, zvýšil sa príjem cukrov, tukov a bielkovín, zvyšoval sa podiel potravín nakupovaných v obchodoch a zanedbávala sa domáca poľnohospodárska produkcia, doposiaľ tradičná pre Slovensko. Od polovice 19. storočia sa stále viac ľudí z vidieka sťahovalo za prácou do miest a oslabil sa význam stravy ako naturálnej odmeny (1). Vzhľadom na nutnosť zabezpečenia potravy pre mestské obyvateľstvo pristúpili poľnohospodári k používaniu chemických hnojív a postrekov, čo bolo reakciou na uprednostnenie obyvateľov kvantity potravy pred jej kvalitou. Jediným riešením do budúcna je obmedzenie našej vrodenej ľudskej nenásytnosti a uvedomenie si miery energie, ktorú pre svoje fungovanie reálne potrebujeme.

Zmýšľanie ľudí sa s dostupnosťou blahobytu mení – v časoch keď banány a pomaranče boli nedostatkovým tovarom, bolo hlavným cieľom ľudí „hlavne niečo mať“. V posledných rokoch sa z toho stalo typické slovenské „mať väčšie, krajšie a drahšie ako ostatní a hlavne susedia“.

Práve preto začali producenti boj s prírodou – tá drobné kazy toleruje, ľudstvo nie. Ako príklad uvediem paradajky. V supermarkete nájdete nádherné veľké plody, aké by ste na svojej záhradke nikdy nedopestovali. Napadne vás myšlienka, čo sa asi skrýva za toľkou dokonalosťou? Zelené paradajky absolvujú chlórový kúpeľ, potom sa nechajú sčervenať po aplikácii plynu na báze dusíka a nakoniec sa preleštia roztokom ktorý obsahuje stopy petroleja. Po tejto informácii už ani tie paradajky zo záhrady nevyzerajú zle, nie? Netvrdím, že je to postup pri všetkých paradajkách, ale pri našich každodenných nákupoch je to ako Čierny Peter, ktorý na nás číha. Keď už niečo kupujeme, mali by sme byť informovaní o tom, čo to vlastne je a akými rukami to cestou na náš stôl prejde.

Systém „krajina pôvodu – transport na veľké diaľky – veľkosklady – obchodné reťazce – spotrebiteľ“ je z trvalého hľadiska energeticky príliš náročný a neudržateľný. Pokiaľ máme možnosť vyškrtnúť z tohto reťazca aspoň niektoré položky a to dokonca bez zmenšenia nášho pohodlia, mali by sme sa o to aspoň pokúsiť. Ideálne do formy cyklu: záhrada – konzument – kompost – záhrada, kde energiu udržíme dlhodobo a efektívne. Pre obyvateľov bytových domov sa tiež ponúkajú riešenia, ktoré sú nielen estetické, ale aj produktívne – napríklad balkónové záhrady podľa vzoru Seppa Holzera (2), poprípade nákupy od ekologicky zameraných poľnohospodárov (Agrokruhy - systémy určené pre aplikáciu princípov trvalej udržateľnosti v pestovaní a distribúcii zeleniny) a z lokálnych trhov.

Geografické hľadisko – „Mysli globálne, konaj lokálne“

Bežnou súčasťou nášho života sa v posledných rokoch stali dovezené plodiny. Málokto však vie, že na dovezenie jediného manga z Kene na stôl obyvateľa Londýna sa minie 600-násobok energie obsiahnutej v tomto kuse ovocia (3). Od pádu komunizmu sa stalo skôr vecou prestíže ako skutočnou potrebou, byť neustále zásobený exotickými plodinami, ktoré môžeme z nutričného hľadiska aspoň čiastočne nahradiť domácimi produktmi, ktoré však naše dobou skreslené oko vidí ako fádne a nevhodné pre náš stôl 21. storočia.

Samozrejme, náš jedálniček sa v priebehu vekov menil, prarodičia Slovania konzumovali hlavne kvasené jedlá, kaše a polievky. Pri stykoch s inými národmi sa oboznamovali s novými plodinami – cesnak a cibuľu k nám priniesli starí Germáni, rajčiaky, tekvica a paradajky boli dovezené z Ameriky prostredníctvom Španielov a pohánka pochádza z oblasti Ázie (1). Tieto strety s novými plodinami však prebiehali postupne, pôvodní obyvatelia Slovenska sa s nimi museli prv oboznámiť, naučiť sa ich pestovať a rozhodne nemali poruke luxus importu v ktorýkoľvek čas v roku z pôvodnej lokality výskytu, ako máme my teraz, čo viedlo k nášmu spohodlneniu a zanedbávaniu lokálnych zdrojov. Nie je nič neobvyklé vidieť vo veľkých obchodných reťazcoch nakupovať slovenské gazdinky jablká dovezené z Číny alebo španielske paradajky práve v mesiacoch, kedy dozrievajú aj v našich podmienkach. Pokiaľ nezmeníme mentalitu a nezačneme revitalizáciu nášho postoja k prírode práve pri týchto každodenných maličkostiach, ťažko sa prepracujeme k efektívnemu riešeniu globálnych ekologických problémov.

Je nutné robiť osvetu, ukázať ľuďom nové riešenia a sami by sme mali byť iniciátormi zmien – podarujete susedovi kôš marhúľ z vlastnej záhradky, on vám poskytne na oplátku med a ani sa nenazdáte a múry, ktorými sa ľudia v dnešnej dobe obklopujú, začnú padať, bez finančných vkladov získate domáce produkty a zlepšíte si vzťahy s okolím. Podobným spôsobom fungujú aj ekodediny, ktoré fungujú na princípe vzájomnej pomoci, podávaní informácií a zdieľaní niektorých zariadení a plôch (napríklad koreňová čistička sivej odpadovej vody).

Poľnohospodárske hľadisko – „Revolúcia jednej slamky“

Naše konvenčné hospodárstvo sa nevedomky drží hesla „zabíjame, aby sme mohli pitvať“. Polia prv vyklčujeme, necháme pôdu obnaženú ako jazvu na tvári Zeme, sadíme prešľachtené odrody rastlín, ktoré celý život musíme hnojiť a chemicky postrekovať. Deštrukciou sa snažíme získať kontrolu nad prírodou, túžime násilne zistiť ako funguje a podrobiť si ju. Tento prístup bol efektívny nejakú dobu, ale keď vidíme, že výnosy klesajú, lesy sa strácajú a pôda pod našimi poliami je mŕtva, musíme zvážiť nový prístup k poľnohospodárstvu.

Masanobu Fukuoka tvrdí, že keď zmeníme spôsob, akým pestujeme svoje potraviny, zmeníme svoje potraviny, zmeníme spoločnosť a zmeníme hodnoty (4). Tento priekopník pestovania obilia v kombinácii s ďatelinou dokázal, že citlivým prístupom k prírode a spoluprácou s ňou dokáže človek dosiahnuť ciele aj bez orania a používania chemikálií. Základom je kolobeh živín, udržanie vlahy v pôde ďatelinovou pokrývkou a symbióza rastlín s baktériami bez ohrozenia slnkom a vzduchom ako následkom orania a obnaženia pôdy.

Podľa Marca Bonfilsa sa dajú dosiahnuť touto metódou výnosy nad 100 q/ha, čo musí presvedčiť aj najväčších skeptikov, ktorí tvrdia, že obyvateľov miest nemožno nakŕmiť z málo výnosných ekologických polí. Samozrejme metódu Fukuoka je treba upraviť pre rôzne krajiny – u nás na Slovensku sa jej venoval Ivan Lobík, DPD. Jedinou prekážkou, ktorá nás delí od aplikácie nových ekologických riešení je neochota zmeniť zaužívané metódy, ktoré nám boli odmalička vštepované ako jediné správne.

Pestovanie na terasách je starou metódou využívanou pri pestovaní kávy, čaju, vínnej révy a zeleniny v Ázii, Afrike i Južnej Amerike (2). Čo bolo funkčné roky, Európania mali tendencie zmeniť. Z terasovitých polí urobili svahy a humus sa začal odplavovať, pôda erodovať. Nastali lavíny, zosuvy pôdy a záplavy, keďže terasy nezachytávali vodu a vyschnutá pôda nebola schopná valiacu sa vodu zadržať. Poznatky a skúsenosti našich predkov by sme mali rešpektovať a snažiť sa ich aplikovať aj na moderné poľnohospodárstvo, nepreberať univerzálne vzorce, ktoré môžu síce fungovať v iných krajinách a podmienkach, ale u nás môžu byť neefektívne, avšak v kombinácii s poznatkami našich predkov môžeme dospieť k ekologickým, trvalo udržateľným a výnosným systémom pestovania najrôznejších plodín.

V Českej republike sa rozmáha pestovanie pôvodných odrôd ovocných stromov, ktoré sú stavané na naše podmienky, znášajú naše zimy a odolávajú škodcom. Mnohé z týchto odrôd sú vysokej kvality, dobrej chute a nemajú náročnú údržbu, ale zo záhrad ich vytlačili rastliny z ponuky záhradníckych firiem, ktoré sa predbiehajú, ktorá prinesie na trh zaujímavejšiu novinku. Množstvo pôvodných stromov a krov moja generácia už nepozná, i keď naše babičky ich mali bežne v záhradách – napríklad oskoruše, mišpule a driene. Tieto rastliny stále prežívajú mimo našich dvorov a záhrad, ponúkajú nám svoje plody pri prechádzke popri lese, no málokto im venuje pozornosť. Plody opadajú a stromy môžu len spomínať na svoje niekdajšie miesto v životoch dedinského obyvateľstva, kedy sa okrem konzumácie v surovom stave využívali aj na prípravu džemov a lekvárov, konzervovanie a pálenie, ktoré má na Slovensku, hlavne v podhorských oblastiach, dlhú tradíciu – liehové destiláty sa na našom území vyrábajú od 12. storočia (1). V dnešnej dobe máme na rozdiel od našich predkov ovocie a zeleninu dostupné po celý rok, avšak náš jedálniček sa zužuje, i keď si to neuvedomujeme, keďže vynechávame pôvodné plodiny.

Prechod z konvenčného slovenského hospodárstva na ekologické metódy, pri ktorých je možná trvalá udržateľnosť, vyžaduje okrem zmeny myslenia aj množstvo trpezlivosti, ochotu bojovať s možným počiatočným neúspechom a isté finančné náklady, na ktorých návratnosť poľnohospodár bude musieť síce počkať, ale po stabilizácii nových systémov majú rýchlu návratnosť a sú schopné fungovať po generácie. Taktiež je nutné zdieľanie know-how, čo vyžaduje dávku nezištnosti a je asi najväčším problémom, keďže každému ide o čo možno najvyššie zisky.

Politické hľadisko – „Sebestačnosť ako politický čin“

David Holmgren definuje sebestačnosť ako menej viditeľný spotrebiteľský bojkot, podkopávajúci podiel na trhu a psychosociálnu nadvládu centralizovaných ekonomík, ktoré podporujú závislé a disfunkčné správanie (5). Niekedy si neuvedomujeme, že každý plod, čo oberieme z vlastnej záhrady, každý cent, ktorý dáme predajcovi na trhu a každé rozhodnutie nekúpiť si nadbytok potravín v supermarkete, môže mať zdrvujúci dopad na veľké spoločnosti, pokiaľ sa k nám pridá dostatok ľudí, ktorí taktiež nechcú byť závislí od veľkých spoločností, ktoré nám prostredníctvom médií a reklám diktujú, ako máme žiť, ako máme kŕmiť naše detí a dávajú svojim brojlerovým kurčatám názvy „šťastné kura z babičkinho dvora“, aby umlčali naše svedomie, ktoré tuší, že okrem súdnosti pomaly strácame aj schopnosť rozhodovať sa sami za seba a brať zodpovednosť za svoje činy.

Niektorí ľudia vznesú námietky, že supermarkety ponúkajú ľuďom výhodné ceny, ktoré sú neporovnateľné s nákladmi na pestovanie zeleniny doma, keď zohľadníme prácu a čas, ktorý do záhradky musí človek investovať.

V Británii, kde je permakultúrny dizajn udržateľných sídel viac rozvinutý ako u nás na Slovensku dokazujú ľudia, že bez veľkej námahy v záhradke 4x10m v radovej zástavbe je možné pokryť 40 percent spotreby potravín pre manželský pár. Pokiaľ nemáme možnosť dopestovať si rôznorodé potraviny sami, existujú už aj na Slovensku tendencie o založenie tzv. LETS systémov, založených na spolupráci ľudí v komunitách, ktorí ponúkajú svoje prebytky výmenou za prebytky iných ľudí, pomáhajú pri stretávaní ľudí s podobným zmýšľaním a rozvíjajú obchod na lokálnej úrovni. Na Slovensku sú známe skupiny v Bratislave a Košiciach, o ich aktuálnom fungovaní však nemám informácie. LETS systémy v podstate fungujú podobne ako výmenný obchod na dedinách predtým, ako bola možnosť nákupu tovaru dennej spotreby v obchodoch. Ich založenie je jednoduché a vyžaduje len dávku odhodlania a komunitu ľudí prístupnú novým veciam.

Socioekonomické hľadisko – „Pre stromy nevidno les“

Niekedy môže aj dobrý úmysel mať v konečnom dôsledku negatívny dopad na vec, za ktorú bojujeme – napríklad ekoaktivista sa rozhodne vzdať mäsa, aby tým vyjadril svoju lásku k prírode. Avšak! Väčšina vegetariánov začne následne konzumovať veľké množstvá sóje, čo odhliadnuc od diskusií ohľadom jej genetickej modifikácie, nákladného dovozu z krajín ako Brazília znamená podporovanie monokultúrnych sójových plantáží, čo z ekologického hľadiska znamená veľké plochy odlesnenej pôdy pokrytej jedinou plodinou, možnosť vodnej erózie, zvýšenie krehkosti ekosystému kvôli väčšej šanci napadnutia chorobami a škodcami, znižovanie schopnosti zadržať vodu v pôde a samozrejme vedie k vyčerpaniu pôdy a tým pádom k jej hnojeniu. Každá minca má dve strany a je na nás, aby sme použili zdravý sedliacky rozum a uvedomili si, aké následky majú rozhodnutia ktoré sme učinili. V tomto prípade je riešením pestrá strava a nie len nasledovanie trendov. (Aj vegetariáni majú možnosť výberu zo širokej škály plodín, stačí trocha fantázie.)

Naša spoločnosť by sa mala preorientovať z kvantitatívnej produkcie na zlepšenie kvality produktov a každý z nás by sa mal zamyslieť nad tým, či sa skutočne oplatí kúpiť daný produkt alebo podporiť ten ktorý reťazec. Pohľad mladšej generácie na kúpené produkty ako na hodnotnejšie a prestížnejšie ako na doma dopestované je tiež scestný a mal by sa zmeniť, pokiaľ jej chceme do budúcna odovzdať do rúk štafetu trvalej udržateľnosti sídel. Taktiež typický slovenský postoj „čo nie je moje, to ma netrápi“ by mal byť nahradený snahou o spoluprácu a zdieľanie skúseností. Na Slovensku je už teraz možnosť vypomáhania na stavbách slamených a drevených domov, členstvo v organizáciách (OZ Artur) a možnosť štúdia problematiky trvalo udržateľných sídel (Permakultura CS, FA STU BA), jediné čo ľuďom chýba, je záujem. Zdieľaním skúseností s tvorbou permakultúrnych záhrad, lesných záhrad, technických noviniek v oblasti solárnej architektúry a podporou LETS systémov môžeme aj na Slovensku zmierniť následky, ktoré momentálna konzumná spoločnosť napáchala na našej krajine.

Vraví sa, že každý človek túži po sebe zanechať stopu. Po zmene nášho myslenia by pre nás malo byť úspechom práve naopak – žiť tak, aby sme po sebe stopu nezanechali a zachovali Gaiu pre naše deti a deti ich detí v čo najpôvodnejšom stave, aby na nás mohli spomínať v dobrom.

Zdroje:

1) Rastislava Stoličná-Mikolajová: Kuchyňa našich predkov, vydavateľstvo Veda, 2001, Bratislava

2) Sepp Holzer: Permakultura podľa Seppa Holzera, Alman, 2011, Brno

3) Patrick Whitefield : How to make a forest garden, Permanent publications, 2008, Hampshire

4) Masanobu Fukuoka: Revolúcia jednej slamky, Alter Nativa, 2007, Nitra

5) David Holmgren: Permaculture – Principles and pathways beyond sustainability, Holmgren design services, 2006, Australia






Hodnotenie: 74%, 10 hlasov Ako veľmi sa Vám páči tento článok? Dajte mu svoj hlas.

Diskusia: Snaha o udržateľný spôsob života sa ...



    Pridať názor na článok





    BIO magazín

    Rôzne



    Najčítanejšie v rubrike



    Tento web používa na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Viac informácií