Mäkký lužný les tvoria dreviny s mäkkým drevom - vŕba biela (Salix alba) a vŕba krehká (Salix fragilis), ktoré najlepšie znášajú záplavy a vysokú hladinu podzemnej vody. Topoľ biely (Populus alba) sa vyskytuje zriedkavejšie a je suchomilnejší ako topoľ čierny (Populus nigra). Z kríkov tu môžeme nájsť bazu čiernu (Sambucus nigra). Je rozšírený na miestach s pravidelnými, pomerne vysokými a dlhšie trvajúcimi záplavami. Hladina podzemnej vody je pomerne vysoká, aj keď v suchších obdobiach klesá. Pôdy sú premokrené, s vysokým obsahom živín, najmä nitrátov, ktoré sem každoročne prinášajú záplavy.

Na jar vás zaujme bleduľa letná (Leucojum aestivum), kedysi bežný a hojný druh. Môžeme tu nájsť pŕhľavu dvojdomú (Urtica dioica), horčiak pieprový (Persicaria hydropiper), kostihoj lekársky (Symphytum officinale) a ostružinu ožinovú (Rubus caesius). Tieto druhy sa rozvíjajú až po olistení stromov, pretože sú tieňomilnejšie. Mäkký luh v tomto období pripomína tropický dažďový prales s lianami ovíjajúcimi sa okolo stromov, ako sú napríklad chmeľ obyčajný (Humulus lupulus), ktorého vyšľachtená forma je surovinou na výrobu piva.

V mäkkých luhoch nachádza dostatok potravy množstvo hniezdičov. V kolóniách tu hniezdia volavky popolavé (Ardea cinerea), chavkoše nočné (Nycticorax nycticorax) a kormorány veľké (Phlalacrocorax carbo). Zaujímavosťou je hniezdenie sýkorky čiernohlavej (Parus montanus), ktorá inak hniezdi v horských ihličnatých lesoch, a celoročný výskyt doteraz úplne neznámeho a vzácneho stromového netopiera, večernice parkovej (Pipistrellus nathusii).

Mäkké luhy patria k najťažšie postihnutým mokradiam Slovenska. Posledné zvyšky sa zachovali na Morave, Dunaji a Latorici. V súčasnosti sú najviac ohrozované plánovanými výstavbami vodných diel a reguláciami tokov. Napríklad kvôli VD Gabčíkovo sa zničilo viac ako 40 km2 lužných lesov. Obhajovať ničenie lužných lesov potrebou chrániť obyvateľstvo pred záplavami už z hľadiska súčasných poznatkov neobstojí. Ďalším ohrozením pôvodných mäkkých luhov je prenikanie nepôvodných, agresívnych druhov rastlín, ktoré sú konkurenčne veľmi silné a neumožňujú rast pôvodných druhov. Je to hlavne astra novobelgická (Aster novibelgii), netýkavka žliazkatá (Impatiens glandulifera) alebo zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis). Tieto druhy sem prenikajú už pri menšom narušení rovnováhy a len veľmi tažko ich možno odstrániť.

---

Článok vyšiel v rámci seriálu Mokradné ekosystémy.