Dávka zavlažovania nesmie prekročiť retenčnú kapacitu vrchnej vrstvy pôdy do 0,3 m. Musí sa zabrániť, aby prirodzeným alebo umelým odvodňovaním voda prenikala do podzemných alebo povrchových vôd.
Zavlažovanie sa nesmie používať na pôdach, ktoré sa zvažujú k zdrojom povrchových vôd, a to vo vzdialenosti 50 m od brehu zdroja.
Odvodňovací systém alebo zariadenie, ktoré odvádza vodu z pôdy do vodného zdroja v ohrozenej oblasti musí byť upravené tak, aby voda odtekala neznečistená, inak by sa mal odvodňovací systém vyradiť z prevádzky.
Zavlažovanie sa odporúča v skorých ranných hodinách alebo neskoro večer, pretože takto sa dosiahne účinnejší odber vody plodinami. V horúcej časti dňa plodina odoberá menej vody, lebo povrch listov (prieduchy) je uzavretý, aby sa zabránilo úniku vody. Takisto zavlažovanie na poludnie môže viesť k vyparovaniu zavlažovacej vody, čím sa vodou plytvá.
Množstvo zavlažovacej vody by nemalo byť väčšie ako množstvo potrebné na vyrovnanie momentálneho deficitu vlahy pôdy.
V prípade každého poľného zavlažovacieho systému sa musí „splavená“ voda vrátiť na opätovné použitie do zavlažovacích kanálov a vodných zdrojov, ktoré sú určené iba na zavlažovanie. Tieto vody môžu obsahovať vysoké dávky poľnohospodárskych pesticídov, ako aj dusičnanov a iných živín a nesmú sa dostať do vôd, ktoré sú určené na hygienické účely alebo ako pitná voda pre ľudí, či zvieratá.
Všetky
zavlažovacie zdroje, kanály a iné dopravné štruktúry musia dobre fungovať, nesmú mať praskliny alebo iné poruchy. Kanály je potrebné kontrolovať keď sú prázdne, aby sa dala vyhodnotiť ich prevádzkyschopnosť. Všetky poruchy treba odstrániť. V prípade, že sa porucha nedá opraviť, tak uvedené zariadenie nemožno ďalej používať na skladovanie vody alebo jej dopravu.
Článok vyšiel v rámci seriálu venovanému
Kódexu správnej poľnohospodárskej praxe.
Súvisiace články: